Deti vojny - povojny: Vierka

Nikdy som nemala rada dejepis, ale vždy som rada čítala knihy z obdobia druhej svetovej vojny. Špeciálne tie, ktoré boli inšpirované skutočnými udalosťami. A taká je aj najnovšia kniha od Tomáš Galierika - Vierka. Autor čerpal z archívnych prameňov a spomienok pamätníkov, čo sa odzkradľuje na tom, že príbeh je smutný, bolestivý a plný nespravodlivosti. Na rozdiel od mnohých kníh z tohto obdobia tu sledujeme príbeh iba 13 ročného dievčaťa, no napriek tomu sa vám dostane pod kožu. Vierka žije s rodinou v Čadci, ktorá bola počas vojny jedným z kľúčových miest transportov a spolu s ňou tam býva aj jej najlepšia kamarátka Kitty, dievča zo židovskej rodiny. A práve ona jedného dňa zmizne. Je to jeden z momentov, kedy podľa mňa Vierka dospela skôr ako by si ktokoľvek prial. Smiech, bezstarostnosť a radosť zo dňa na deň totižto vystriedal strach, neistota a otázky, na ktoré neexistovali odpovede. Chcela som napísať, že žiadne dieťa by nemalo prežívať niečo také (a je úplne jedno, či bolo židovské alebo nežidovské), ale to, čo sa vtedy dialo, si nezaslúžil nikto. Táto kniha nepripomína len historické udalosti, ale predovšetkým ľudské osudy. Ukazuje, ako vojna ničí detstvo, priateľstvá, rodiny, aj nádej. Myslím si, že má zmysel čítať takéto knihy. Nie preto, aby sme smútili, ale aby sme nezabudli.

Čítala som už veľa príbehov s témou holokaustu, ale tento je iný. Dej sa odohráva nie v koncentračnom tábore, al v malom pohraničnom slovenskom meste Čadca. Sama pochádzam z neveľkého mesta neďaleko poľských hraníc, preto som sa veľmi dobre vedela stotožniť s prežívaním ľudí v Čadci. Akoby som ja sama bola Vierkou, ktorá si našla vzácnu priateľku a nechce o ňu prísť. Vyčkáva ju vždy, keď má prísť do Čadce,vychutnáva si spoločné chvíle hry a rozhovorov a spolu s ňou i jej rodinou prežíva všetko, čo sa im deje len preto, že majú židovský pôvod. No, veselý príbeh to teda určite nie je. Ani príbeh plný napätia a zvratov. Ak nerátame tie, ktoré spôsobila vojna a propaganda. Otáčanie sa chrbtom suseda susedovi, kamaráta kamarátovi. Táto kniha mi však pomohla pochopiť mnohé veci. Napríklad to, ako je možné, že človek je druhému jeden deň priateľom a hneď na ďalší je schopný ho udať či zastreliť. Alebo ako je možné, že ľudia rabovali domy svojich židovských susedov a prisvojovali si ich majetok. A prečo po vojne, keď už pravda vyšla najavo, zostávali Židia v očiach mnohých tými „menej...“. A hoci je to bolestivý príbeh, nenájdete tu brutálne opisy krutostí. Autor rozpráva citlivo z pohľadu dievčatka Vierky, z ktorej sa postupne stáva dospievajúca slečna, a cez jej túžbu chrániť a znovu nájsť svoju priateľku v nemilosrdnom období vojny. Veľmi mi ulahodil aj príjemný jazyk podfarbený kysuckým nárečím. Hoci toto nárečie nepoznám, dialógy aj celý štýl rozprávania na mňa pôsobili veľmi prirodzene a bolo za nimi cítiť lásku k nášmu rodnému jazyku. Oceňujem tiež, že autor nepoužíva vulgarizmy, aj keď v tej dobe by častokrát boli pochopiteľné. Kniha na jednotku s *.