Rez do živého

Autora zdobí jeho znamenitý štýl - veľmi citlivý, osobitý, intímny, nežný, ale zároveň aj drsný. Šperkuje, nebojí sa popisov, hlbších emócií a nebojí sa pomenovať aj tie škaredšie veci či odprezentovať bolestivejšie emócie a neduhy či myšlienky, ktoré by mali ostať nevyslovené. Lahodiace sú aj jeho vtipné vsuvky a poznatky z oblasti medicíny. Navyše sa na hlavných hrdinov svojho príbehu pozerá vždy komplexne - nepopíše vám len istý úsek ich života, ale pekne krásne vás prevedie ich životom od pôrodu až po smrť. Je to ako kronika, denník alebo memoár. A práve tento jeho "rukopis" mi veľmi imponuje. Svoje rozprávanie autor orámoval aj reáliami - zameral sa na Etiópiu ako krajinu, jej politiku, triedne rozdiely, kultúru i spoločenský vývoj. Čitateľ nedostane len útržky zo života hlavných hrdinov, ale kopcovitú dávku emócií. Narozdiel od väčšiny súčasných spoločenských románov hrdinov nemácha v zmesi generačných tráum a ťažkých životných údelov a nevyhovára sa na ne, ale vysvetľuje, precíti a nechá svojich hrdinov robiť chyby, neromantizuje a zároveň necháva príbeh plynúť akosi prirodzene a uveriteľne. Úvod príbehu je pomalší, nenaliehavý, ale zato osudový, lebo je práve tým veľkým písmenom na začiatku príbehu Mariona a Šivu. Ich detstvo je tiež pomalšie plynúce, ukazuje na silné puto medzi bratmi, no zároveň aj jemne poukazuje na rozdiely a isté protiklady u súrodencov. Verghese je stávka na istotu pre čitateľov, ktorí obľubujú hutné príbehy plné popisov a nefalšovaných emócií.