Dieťa vojny

Je mnoho kníh, ktoré ma v edičákoch hneď upútajú, no keď ich potom reálne mám na polici, tak okolo nich chodím po špičkách. Dieťa vojny bola knihou z tejto kategórie. Trochu som sa bála, či sa nezaradí k jednej z mnohých - z hľadiska uchopenia témy. Anotáciu som prebehla očami a to isté radím aj vám, keďže nie je práve šťastne "riešená" a veľa toho prezradí... Tento príbeh nebol tak úplne vojnovým. Aspoň ja som z neho nemala taký pocit. Vojna síce bola pôvodcom všetkého smutného, čo sa udeje, no autorka sa nesnažila tlačiť na pílu a emočne čitateľa rozobrať do poslednej šrubky a vhodiť ho do víru depresie v každom odtieni šedej. Nepopísala surovo hrôzy vojny na tele i duši a nesnažila sa príbeh vytunovať nechutnosťami a krvavými scénami. Stavila na dôsledky a na inú rovinu príbehu. Na lásku matky a na neopätovanú lásku. Navyše gro príbehu zasadila do medzivojnového obdobia a do exotiky - do ďalekej a nespútanej Indie. Práve prostrediu, kde sa veľká časť príbehu odohráva som sa potešila. India je jednou z krajín, ktorá ma neskutočne fascinuje. Ale takým zvláštnym spôsobom. Rozorvane. Na jednej strane ma fascinuje inakosť, kultúrne rozdiely, neskutočne nádherné ženské sárí a umenie s henou, honosné paláce maharadžov, vôňa korenia... No na strane druhej sa desím tej jej odvrátenej stránky - chudoby, mizivému postaveniu žien v spoločnosti, špine, výkyvom počasia a hlavne tej lepkavej, slizkej a miliónzubej hávede, ktorá v Indii žije. Táto krajina ma fascinovala natoľko, že ešte na výške som si práve Indiu vždy vybrala ako tému seminárky, pokiaľ som si mala zvoliť ktorúkoľvek krajinu sveta. India je teda svojim spôsobom moja srdcovka, ktorá vo mne dokáže vyvolať spŕšku pocitov - kladných i záporných. Postavy v príbehu boli tiež spestrením. Mojim favoritom bol mladík Henry, ktorý miloval zvieratká. Taká malá strelka a úprimná papuľka, ktorá si ukradne vaše srdce. D'Silva sa dotkla aj rasizmu, ktorý bol aj v Anglicku ešte aj v polovici 20. storočia veľmi vypuklý. Z príbehu mladej Clary bolo cítiť silu, odhodlanie, chtíč a obrovskú lásku. Nielen lásku k dieťaťu a obetu, ktorá priniesla ovocie, no v srdci zanechala dieru... Autorka veľmi bolestivo a tak, ako to asi dokáže len krehká duša popísala aj jednostrannú, neopätovanú lásku ženy k mužovi. Chvíľkový záchvev nádeje i rýchle vytriezvenie, zlomené srdce a pachuť sklamania. Dotkla sa aj citlivej témy materstva u žien, ktoré po ňom túžia, no nie je im dopriate. A i to je jedna z tém, ktoré žiaľ ani dnešná spoločnosť nedokáže empaticky spracovať. Ženskú stránku príbehu a celkovo ženské prežívanie teda autorka dokázala veľmi citlivo a zároveň čitateľsky atraktívne uchopiť a podať. Začítať sa do tohto príbehu mi nerobilo žiaden problém. S autorkiným pekným popisným štýlom a naozaj takým empatickoženským pohľadom na vec mi stránky odsýpali. Príbeh Clary, no nielen ten jej, ale aj osudy mnohých postáv v knihe boli naozaj také, ako je život sám. Nevyspytateľné. Radostné i bolestivé... Za veľké plus teda považujem to, že autorka tému vojny nezneužila a nebrnkala čitateľovi naschvál a umelo na jeho city. V tomto žánri nemám rada okatú snahu o šokovanie čitateľa prílišnou brutalitou prípadne umelosladkú romantiku na pozadí hrôz. Tu sa nič z toho našťastie neudialo. Vyvážené, čtivé, pútavé, s nádychom exotiky, bolestivé i dojemné. Z každej ingrediencie, ktorá tvorí život niečo. 5/5*. Naozaj veľmi pekný príbeh