Neuromant

Uf, toto bola výzva. Kde začať. Cyberpunk je jeden z mojich obľúbených subžánrov, zaujímal ma teda Gibson ako jeho otec a Neuromancer ako jeden z jeho najzákladnejších pilierov. Román som si pôvodne predstavoval ako akýsi proto-cyberpunk, v ktorom možno pozorovať prvé počiatky, korienky tejto začínajúcej estetiky. V tomto smere som sa nemohol mýliť viac. V Neuromancerovi je cyberpunk ako subžáner "upečený", hotový, vo svojej finálnej podobe (a za tých pár desaťročí sa vlastne už ďalej takmer vôbec neposunul). Spája tu pri tom "vysokú" tradíciu vedeckej fantastiky, s "nízkymi" žánrami brakového násilia, zločinu a štylizovaného sexu. Ide tu o mimoriadne komplexné dielo plné vrstiev - post-kapitalistická dystopia, v ktorej svet riadi pár všemocných korporácií, bežný človek sa uživí (tj. nie dostane z chudoby, táto možnosť už dávno absentuje) iba pouličným cyber-zločinom a pozorným načúvaním šumu "bizu". Svet plný opantávajúcej virtuálnej reality, ktorá predstavuje sladký únik (no nie až tak sladký, ako všemožné typy nových pouličných drog) a v ktorom sa pohŕda fyzickým "mäsom". Svet v ktorom miliardárske elity už dávno zdrhli do luxusných vesmírnych staníc na obežnej dráhe. Svet s umelými inteliganciami kontrolovanými Turingovým inštitútom, ktorý im bráni v "sebauvedomení" a rozširovaní vlastnej inteligencie. Je tu toho strašne veľa a s prihliadnutím na to, že v roku 1984 bol internet v plienkach, film Matrix neexistoval, atď. musíme dospieť k tomu, že ide o nesmierne vizionárske dielo, ktoré absolútne prekopalo žáner sci-fi, ako i samotnú popkultúru. Prečo teda iba štyri hviezdy? Napriek svojej nekonečnej kreativite, je Gibson mizerný rozprávač príbehu. Je tu často takmer nemožné orientovať sa v deji, čo sa udialo kedy a kto je kto. Boli kapitoly počas ktorých som mal chuť knihu zavrieť a nechať ju na pár rokov odpočinúť v poličke. S krátkymi pauzami (na čítanie iných kníh) mi nakoniec trvala niečo vyše dva mesiace, napriek neveľkému rozsahu (asi 300 strán). Stotožnenie s postavami, či emócie, sú tu takmer nemožné. Gibson je introvert, príšerný psychológ a všetky jeho postavy sú zúrivé, prefetované gule maskulinity. Postavy sa rozprávajú výlučne v pouličnom slangu, skratkách, prezývkach - sú v každej chvíli pripravené, vždy chladné, surové, vždy cool. Na jednu stranu je to súčasťou atmosféry pouličnej džungle, kde človek nemôže prejaviť slabosť ak chce prežiť, na druhú stranu (môj osobný názor) si tým asi aj autor niečo kompenzuje. :) Je jednoznačné, že mu viac ide o to AKO rozpráva, než o čom. A napriek tomu že som pri ňom neraz trpel (zápasil s knihou a nemám v úmysle čítať ďalšie diely Sprawl série), neostáva mi nič iné, než ho rešpektovať ako vizionára.