James

Percival Everett sa snažil toto dielo prerozprávať a "sprístupniť" pre túto dobu. Nezameral sa len na lingvistickú stránku diela. Príbeh jemne "otočil" a tak príbeh nie je v réžii Hucka, ale pozeráme sa naň očami otroka Jima (resp. Jamesa). Tým nadobúda toto putovanie iný ráz a podstatu, lebo Jimovo prežívanie sa vplyvom jeho spoločenského statusu i veku od toho Huckovho v mnohom líši. Sledujeme premenu chlapca na mladíka s ukotvenejším názorom na život i morálnymi hodnotami, ktoré poznačila skúsenosť. Autor samozrejme aj tu poukazuje na vtedajšiu spoločnosť a na to, ako sa USA roky zmietajú v rasizme. Autor využíva vo svojom diele sarkazmus, častokrát v ňom biely otrokár dostáva na frak. Vypointoval aj rozdiel medzi vzdelaním a inteligenciou. Otrok Jim totiž aj napriek tomu, že nemal vzdelanie a ani možnosti prekvital ostrovtipom a intelektom. To však zakrýval, lebo otrok predsa nemohol byť inteligentný, bolo by to podozrivé. Radšej sa držal v úzadí. Mnohokrát je to tak v reáli - zatiaľ čo inteligencia mlčí a radšej koná a častokrát býva pokorná, tak hlúposť je až príliš hlasná, konaním a činmi statická a rada sa chvastá a chváli. Koľkokrát vidím, že o sebe niekto rád hlása ako je vzdelaný, no písmenká pred menom a za menom sa nerovnajú inteligencii. Jim je toho jasným príkladom. Je pravdou, že spočiatku sa mi táto kniha čítala ťažšie. Dlho mi trvalo, kým som sa poriadne ponorila do príbehu i skrz kratšie kapitoly, kde som mala skôr pocit, že príbeh trošku brzdia, lebo ho hneď, keď sa niečo začne diať seknú. Keď však už chytíte vlnu, tak vás príbeh bude sám unášať. Rovnako prívetivý bol aj jazyk, no tiež si treba zvyknúť na iné vyjadrovanie v dôsledku odlišností medzi spoločenskými vrstvami. V príbehu je množstvo dialógov, ktoré dynamizujú dej a pekných myšlienok, ktoré poukazujú na jeho odkazy. "Ľudia sú takí čudní. Berú si lži, ktoré chcú, a zahodia pravdy, čo ich desia." "Oni si myslia, čo si myslia. Ja si myslím, čo si myslím ja."