Posledné pomaznanie

Do životného príbehu hlavnej hrdinky Alice vstupujeme “in medias res”. Text plynie od začiatku v jednej línii s prirodzeným prelínaním zážitkov, vnútorných monológov, spomienok i predstáv. Stiera hranice medzi autobiografiou a fikciou. Čo je čo, vie len samotná autorka, my ostatní môžeme len hádať. Autorka dokázala bohatými literárnymi figúrami vytvoriť viacvrstvové významy slovných spojení a viet. Spojila krásny jazyk so surovosťou, vyjadrovaním bez škrupúl, ba i s nadávkami, čím vytvorila jedinečný celok, ktorým zaznamenala istú formu spovede, vyjadrenia prežívania vnútorného sveta, rozorvaných myšlienkových pochodov. Zaujímavo slovne pretavuje boj s rakovinou krčka maternice. Dôvody, príčiny, následky. Rôzne milenecké avantúry vnímam ako prezentáciu sexuálnej formy ženskosti, o ktorú istým spôsobom “vďaka” rakovine prichádza. Je to typ knihy, ktorú je možné buď milovať alebo neznášať/nepochopiť. Nič medzi tým. Ja som si užívala každú jej vetu, odsek, kapitoly. Bolo mi ľúto, keď som ju zatvárala. Chcela som viac Alice, no zároveň si uvedomujem, že toto bol taký akurátny rozsah, aby som ňou nebola presýtená. Ak som Vás mojim chválospevom zaujala, smelo do nej!

Hoci ide o útlu knižku, tak skrýva jemnocit, drsnosť, úprimnosť, naturálnosť, túžbu, vtip a neskutočnú ženskosť. Alica je SVOJA. Tak ako u mňa dosiaľ nebola žiadna autorka. Bavili ma jej etudky s pani upratovačkou i mužmi - čo si budeme klamať, i jej svojráznosť. Jej šarm napĺňa miestnosť - v tomto prípade každú stránku, každé písmenko má svoj význam. Alica sa hrá so slovami i s čitateľom. Jej život nie je dokonale nalinkovaný a bez smietky, plný filtrov, flitrov a umelej dokonalosti. Ale chaotický, plný vzostupov a pádov a práve to mi bolo po celý čas sympatické. Na nič sa pri písaní nehrala a nechcela zapôsobiť, iba vyrozprávať príbeh. Máloktorý autor dokáže takto drsne, surovo, no pritom aj s citom otvoriť svoju trinástu komnatu, sypať si popol na hlavu a zároveň sa pýtať, prečo a zároveň nehľadať odpoveď u iných, ale u seba. Pretvárka sa nekonala a práve toto robilo príbeh ľudským, uveriteľným až terapeutickým. Úplne som chápala aj jej odpal zo sietí (aj keď chýba), aktuálne prežívam to isté. Je tu toho veľa a zároveň NIČ. I pocity vyhorenia či nepochopenia alebo uviaznutie v okovách predstáv iných... Je smutné, koľkí z nás takto tápu v mede, pričom občas stačí jediné - empatia a staranie sa o seba a čas na SEBA. Alicina kniha vo mne ostáva. Vrytá pod kožou. Pevne verím, že jej boje mali šťastné konce a fandím jej, aby našla svoj pokoj a to, čo ju urobí šťastnou, lebo si to zaslúži ako nik iný. Rovnako ako si Alica naordinovala nový odtieň rúžu ako svoje antidepresívum, lebo ho POTREBUJE, tak si aj ja predpisujem jej predošlú knihu, kde sú "korene", lebo JU POTREBUJEM. Už aj tróni v košíku. Odporúčam otvorenejším čitateľom, ktorí sa neboja života, neboja sa úprimnosti a ktorí dokážu čítať nielen očami, ale aj srdcom a aj tak písať. Na to tu už mnohí zabudli a je to veľká škoda. Úprimnosť a človečina síce nemajú prehnaný marketing, ale zato dlhšiu trvanlivosť.