Posledný pustovník

Octavio Paz, mexický básnik a nositeľ Nobelovej ceny, raz napísal: “Samota je najzásadnejšia skutočnosť ľudskej existencie”. Christopher Knight mal 20, život pred sebou, no jedného dňa zaparkoval svoje auto v lese a odstrihol sa od civilizácie. Na dvadsaťsedem rokov. Nikomu nič nepovedal, ani najbližšej rodine, postavil si skrýšu medzi stromami, ktorá ho chránila pred počasím a poskytovala mu útočisko. Žil podľa vlastných pravidiel, ničím nelimitovaný, spoločnosť mu robili len vtáčiky, lesné zvieratá a knihy, ktoré za tie roky nakradol… Nič viac nepotreboval. Za tú dobu ani raz nenavštívil lekára. Viete si taký život predstaviť? “Knight žil v špine, ale v skutočnosti bol čistejší než my. Oveľa čistejší. Borovicové ihličie a blato človeka nepošpiní, iba ak na povrchu. Skutočná nečistota, choroboplodné baktérie či zlý vírus, sa bežne prenáša pri kašľaní, kýchaní, pri podávaní rúk a bozkávaní. Spoločenský život sa občas vedie na úkor zdravia.” Čo niektorých ľudí vedie k tomu odísť do divočiny a uprednostniť život v úplnej samote? Posledný pustovník od Michaela Finkela je nielen skutočným príbehom o Knightovom živote, o tom, prečo sa niektorí rozhodnú vyhýbať sa spoločnosti až takto extrémne, ale aj úvahou o tom, či svet chápe takýchto pustovníkov. Krádeže, vďaka ktorým si zabezpečoval potravu, ho na jeho nešťastie vrátili naspäť do civilizácie a spravodlivosť ho dohnala zaplatiť svoj dlh spoločnosti. Dokáže sa adaptovať novým podmienkam? Mnohí z nás si ani neuvedomujú, akí osamelí vlastne sú, hoci žijú v kruhu rodiny a priateľov. Nikdy presne netušíme, čo sa odohráva v hlavách našich blízkych a na skutočne zásadné otázky nášho bytia sme vždy aj tak sami…