Hlasy kostí

Theorina mam rada. Objavila som ho v obdobi, ked som hltala vsetko co spadalo pod temu severske krimi. Ziskal si ma tym, ze nepotrebuje prespekulovanych superhrdinskych vysetrovatelov, v jeho pribehoch netecu litre krvi a nevyziva sa v brutalnostiach. Naopak jeho pribehy napriek tomu ze maju krimi zapletku na mna posobia pokojne, dej plynie pomaly, nic netlaci, nic cloveka pri citani nerozrusuje. A to prostredie... Milujem ked v severskom krimi ten sever citit. A v tejto knihe ho citit neustale. Dej sa odohrava v malom meste hned pri mori, vysetrovatelka zo svojho domu moze pozorovat vlny, pri piti kavy na zahrade jej vlasy rozfukava seversky vietor. Ten pocit skratka z pribehu sala. Rovnako ma fascinuje, ako autor dokazal vymysliet zapletku. Este asi v 3/4 knihy mi nebolo jasne, ako chce vsetky tie tajomstva z minulosti prepojit s udalostami v sucasnosti. Kto bude ta spojnica? Ako moze zvlastne zmiznutie zeny niekolko desiatok rokov spat suvisiet s terajsou smrtou stareho pana? A co to mladucke dievca, ktore naivne dufa, ze neostane v hanbe slobodnou matkou? Cakala by som, ze sa "rozpletene klbko" bude postupne stacat no ono sa predtym este viac rozplietlo.. Citam vela, rukami mi preslo naozaj dost knih a tie, kde sa prelyna sucasnost a minulost patria k mojim oblubenym.S cistym svedomim konstatujem, ze nic tak premyslene som este ale asi necitala. Autor ma neskutocnu fantaziu. Popri tom vsetkom som ale vobec nemala pocit napatia, naopak uzivala som si kazdu stranku, vobec mi neprekazalo ze sa vsetko vyjasnovalo pomalicky. Uplne suhlasim s definiciou pribehu v ceskom vydani. Brilantny. Jednoznacne.