Pod šepkajúcimi dverami

Po knižke Pod šepkajúcimi dverami som túžila od prvého žmurknutia na obálku. Ale, že som ju aj potrebovala, to som zistila, až po tom, čo som prečítala jej posledné slovo. Odhalila všetky moje nervové zakončenia. Prekračuje ego, sústreďuje sa poriadne bez ponáhľania, teší sa aj z toho, čo sa urobiť musí, nie iba z toho, čo urobiť chceme či dáva priestor na robenie vlastných chýb a ich priznanie si s takou neskutočnou ľahkosťou a taktom, že nabudúce vôňu záhonu ruží pravdepodobne rovno prirovnám k výhre v lotérii. Bezpochyby má, čo hodnotné odkázať. No neočakáva za to od vás protislužbu na oplátku. Uspokojí sa s tým, že ju čítate. Veď, ktovie, možno vám náhle začne chýbať práve tento príbeh, i keď ste dovtedy čo i len pomyslenie na knihu z duše nenávideli.