Aký krásny obrázok

Pred touto knihou som mala rešpekt, o to väčší, keď sa na internete objavili prvé recenzie o tom, že je to naozaj silná kniha. Netušila som, o čo presne pôjde, veď formy SN môžu byť rôzne, no knihu som prečítala za dva dni. Pretože... "Oboch rodičov som bezvýhradne ľúbila. Chcela som, aby aj oni ľúbili mňa. Urobila by som pre to hocičo. Aj keby to znamenalo robiť s otcom veci, ktoré robiť nechcem." Potrebovala som sa dostať na koniec. Zistiť, ako sa autorka vysporiadala s tým, čo ju poznačilo na celý život a kde je dnes. Zároveň je kniha napísaná tak pútavo, autenticky, otvorene, bez vaty, bez prikrášľovania, bez odbočiek, že stačilo jedenkrát ponocovať a na druhý deň som knihu bezodkladne dočítala. "Bola som primladá na to, aby som pochopila, čo sa stalo v kúpeľni, ale podvedome som chápala, že na mojom detstve sa niečo zmenilo. Rodičia a ja sme sa stali strážcami spoločného tajomstva." Hoci ide o memoáre, nechcem vám prezradiť, ako presne tento príbeh začína. Poviem len, že zhruba v čase, keď má hlavná hrdinka (hrdinka s veľkým H) 4 roky. Teda v čase, keď ju majú rodičia, dopekla, chrániť a nie naopak. „Buď dobrá a poslúchaj ocka. Rob, čo ti hovorí!“ civela pritom na mňa nevidomými očami. Ocitnúť sa v hlave päť ročného dievčatka, ktoré sa ničím neprevinilo, mi lámalo srdce, keď... "V ten večer som pochopila, že potrebujem u*rieť. Nebola som si celkom istá, čo to znamená, ale vedela som, že je to navždy, a to sa mi zdalo dostatočne dlho. Keby som bola preč navždy, možno by som matke začala chýbať. Možno by kvôli mne plakala. A keby sa na mňa usmialo šťastie, možno by ma dokonca začala mať znova rada." Pripravte sa na memoáre naprieč desiatkami rokov, od detstva, cez školu, vysokú školu, prácu, až po dôchodok. Vďakabohu za to posledné. "Až v 33 rokoch som si uvedomila, že bola jednou z mála dospelých v mojom živote, ktorí pochopili, že trpím. Napriek tomu, že jej meno znamená mocná, mi však nedokázala pomôcť." Čítala som už pomerne dosť memoárov či skutočných príbehov, ale tento je opäť jedinečný a získal si ma. Je fascinujúce nazrieť do hlavy Andrei, pochopiť, prečo tak dlho mlčala, vnímať to z jej perspektívy a... snažiť sa nesúdiť. "Začervenala som sa. Ešte nikdy som nebola v miestnosti sama s cudzím mužom. Myslela som na otca. Vedela som, že ma zachráni, keby sa niečo dialo. Jeho dcérkam nesmel nik ublížiť. Okrem neho." Hoci nejde o oddychové čítanie, je písané naozaj priateľským štýlom a cez krátke kapitoly. Áno, názory na obálke veru neklamú, keď knihu vykresľujú ako umelecky pôsobivé, zdrvujúce, úprimné, bolestné a odvážne rozprávanie s podmanivou eleganciou a pozitívnym záverom, no nie je to dep*resívny text, je tak nejak... zvláštne nad vecou? Dostanete začiatok a vývoj traumy až cez snahu všetko zastrčiť do hĺbky duše a ísť ďalej, pokým to už neprekypí cez okraj... "Bez ohľadu na to, ako veľmi som sa snažila, už som si nepamätala, ako sa zabúda."