Keď žeriavy tiahnu na juh

Melancholický príbeh o starčekovi Boovi chytí za srdce už od prvých strán. Práve sentimentálny tón dáva príbehu pomalší ráz a prinúti nás zamyslieť sa. Ukáže vám, že treba spomaliť, zastaviť sa... Upozorňuje na to aj samotný Bo, ktorý počas jesene života spomína. Na svoju mladosť, zlé vzťahy s otcom a emočný chlad, na lásku a starostlivosť jeho manželky Fredriky, na prácu na píle, kamarátov i výchovu syna Hansa a vnučky Ellinor. Tieto častokrát krásne spomienky na svojich blízkych však zahmlieva mrak zabúdania, blízkosti smrti, nepochopenia blízkych a aj zlosti z toho, že jeho názor mizne v diaľke. Jedinou útechou je preňho jeho verný spoločník - pes Sixten. No aj o toho ho chce jeho syn Hans pripraviť. Ak niekto z vás zažil túto zmenu u svojich blízkych, tak mnohé veci chápete. Alebo ich minimálne po dočítaní tejto knihy konečne  pochopíte. Apatiu, možno aj tú zlosť. Je to úplne prirodzené. Človek sa totiž začína cítiť zbytočný, prehliadaný, vetchý a začína o sebe pochybovať. Zrádza ho telo, ale aj myseľ. Pre Boa bola najväčšou ranou odluka od jeho manželky, ktorá bola už tri roky v ústave kvôli demencii. V jej očiach, kde kedysi videl iskru, zápal pre život a hlbokú lásku a oddanosť dnes vidí už len nepochopenie, odcudzenie a chlad. Boove rozprávanie mi pripomenulo mojich starých rodičov a strasti okolo ich starnutia. Nebola to ľahká cesta... Preto mi tento príbeh prišiel viac osobnejší ako ktorékoľvek iné.  Môj veľký obdiv patrí aj autorke, ktorá v tak mladom veku a zároveň aj pri debute dokázala krásne, ľudsky a citlivo predostrieť hlboký, emočný príbeh o človeku na sklonku života. Na konci príbehu som mala doslova knedlík v krku a bolo mi nesmierne ľúto. Občas som sa na jeho syna Hansa hnevala, no zároveň som chápala, že má o otca strach aj keď to možno niekedy vyznelo sebecky, chladne až drasticky. Boove potmehúdstvo, zážitky s jeho možno podivným, no verným kamarátom Turem, srdcervúce momenty s jeho vnučkou, ktorú nazýval čmeliačik a aj spomienky na jeho milovanú manželku boli mementom toho, že život je bohatý vtedy, ak plynie pomaly a ak je naplnený okamihmi, ktoré stoja za to. Bo nám pripomenul ako sa naháňame, ako večne nestíhame, ako sa oháňame prácou a deadlinami... Zabúdame pri tom žiť a cítiť. Nevážime si hodnotu okamihu a ani cenu spomienok. Tie nám totiž na staré kolená zahrejú srdce a udržia dušu živú.  Tento príbeh sa ma dotkol i osobne. Prinútil ma zastaviť, zamyslieť sa a aj zaspomínať. Aj keď na sklonku života mojich blízkych to bolo veľmi ťažké a náročné, tak verte, že to krásne zotrvá. A sú to práve pekné spomienky, ktoré v nás zanechajú hlbšiu stopu.