V mene kríža

Aj keď som sa posledné mesiace tématike druhej svetovej vojny celkom vyhýbala, tak opis prostredia a vzťahov na slovenskej dedine v čase vojny a povstania ma zlákal. Ide o útlu knihu, no autor napriek tomu dokázal na necelých 200 stranách veľmi uveriteľne vykresliť nielen atmosféru, ale aj to, čo zlé časy a najmä strach dokážu z človeka urobiť. Respektíve, čo v ňom dokážu prebudiť. Či už išlo o šľachetné činy, prirodzený akt ľudskosti, plávanie v mede depresie alebo nenávisť, zlobu a najprízemnejšie pudy. Vyzdvihnem autorov krásny popisný štýl, ktorý ma veľmi bavil. Každá veta mala svoj význam a ponorila ma do príbehu. Práve vyšperkovaná, umná, neprehnaná a v žiadnom prípade odfláknutá skladba viet dala príbehu výraznú nadstavbu. Ak v príbehoch hľadáte to, čo vás tam dokáže preniesť aj vizuálne, tak ste na správnej adrese. Nájdete tu aj niekoľko zamyslení medzi riadkami a čo ma úplne fascinovalo bol veľmi pestrý diapazón postáv.  Pri strete dvoch rôznych ideológií som nemala pocit, že autor tlačí na pílu a snaží sa nás okato presvedčiť o tom, čo je správne. Postave farára Čobrdu je venované gro príbehu. Ide o farára filozofa, ktorý nesúdi, necháva priestor aj druhej strane a hlavne počúva. Jeho briskný, úprimný pohľad na vec a hlavne rešpekt, empatia a schopnosť počúvať bolo to, čo ma na ňom ako na postave uchvátilo. Práve táto rovina viery dnes často absentuje. Budem priama - práve skrývanie sa za vieru formou návštevy kostola, sedením v prvom rade, nosením čo najväčšieho krížika na hrudi, no na druhej strane závisťou, súdením, ohováraním mi v dnešnej dobe hrozne vadí. Ľudskosť a pekné činy sú často tiché, neviditeľné a ten, kto ich robí sa nemusí biť do pŕs, aký človek je. Hovoria zaňho činy a nie prázdne slová. Práve to mi bolo veľmi sympatické a z tohto by si mali "skalní" zobrať ponaučenie. Nestačí pred svetom ukazovať pekný obraz a vyberať si to, čo nám vyhovuje. Treba si aj vykasať rukávy a dobro konať... Ako protipól sa v príbehu objavil ranený nemecký vojak Heinrich. Ten bol tiež veľmi zaujímavou postavou, ktorá príbeh ešte viac zamotala. Starosta Baláž, Dušičkovci, gardista Tvrdoň i neoblomný a sadistický Engler sú postavy, ktorých charakterové črty sú viditeľné i v súčasnosti. Je až mrazivé, ako sa ľudia nedokážu poučiť z histórie a ako nás ani dejiny, nie až tak zaprášené vrstvou pol metrového prachu nedokážu zobudiť. Príbeh má tak presah aj do dneška a ukazuje nám zrkadlo toho, akí sme. Žiaľ i chvalabohu. Čo ešte vypichnem je naturálnosť. Autor neopisuje umieranie s pátosom. Skôr také, aké naozaj je. Smrť v dôsledku vojny, chamtivosti a v hnaní sa za ideológiou nikdy nie je hrdinská, ale zbytočná. Ak by som si neprečítala, že ide o debut, tak to ani nezistím. Ponorila som sa do kvalitného príbehu, s výborne namixovanými postavami, skvelým vykreslením vtedajšej atmosféry a koniec príbehu ma doslova pribil ku knihe. Čítanie vás bude v prípade, že ste empatický bolieť, no ako čitateľ som veľmi vďačná za to, že autor nezabil príbeh rozprávkovosťou, ale stavil na surovú a nefalšovanú, surovú naturálnosť... Ak hľadáte kvalitné čítanie pre nadšenca histórie, tak neváhajte - ja som ostala veľmi milo prekvapená a budem knihu ďalej odporúčať.

Knihu V mene kríža som vyhrala u @tanyk_tanicka na Instagrame. Ona sama o Kušnírovom debute písala perfektne, lákavo, proste tak, že som si knihu uložila na zoznam. Ale veď to pozná každý knihomoľ… do košíka vhupne vždy niečo iné, lebo… po výhre som knihu dlho nesušila na poličke. Prečítala som prvé stránky a premýšľala, čo sa z toho môže vykľuť. Po pár dňoch som ju vzala do ruky opäť a začítala sa. V mene kríža prečíta na posedenie len masochista. To nie je urážka, ale nenapadá mi dôvod, prečo by si niekto TOTO naservíroval ako krémeš po nedeľnom obede. Autor píše naozaj skvele, vôbec by som nepovedala, že V mene kríža je jeho prvotinou. Má skvelú skladbu viet, trefné, autentické opisy, dialógy, odráža sa od reálií a práve to je na čítaní Kušnírovej knihy to najťažšie. Ja ako beznádejná romantička veriaca na happy end-y, na zloduchov so svedomím a že sa všetko zlé na dobré obráti, som verila… do poslednej strany, do posledného písmena. Nuž, autor rozhodne svoj príbeh nepísal s úmyslom vyhovieť rozprávkarom, chopil sa pera so surovosťou, ktorá (žiaľ) bola súčasťou našich dejín. Kušnír do svojho príbehu vložil všetko- lásku, nádej, ideológiu, históriu, spomienky, zášť, odhodlanie, strach, krutosť, ale aj závisť či obyčajnú ľudskosť a túžbu žiť. Celý dej sa odohrá v jednej malej dedinke v priebehu pár týždňov. Na 200 stranách Marcel maximálne využil svoj rozprávačský talent. Postavy predstavil dosť na to, aby si každý čitateľ utvoril vlastný názor- kto je dobrý, kto zlý a kto stratený. Čakala som drsný príbeh o živote počas 2 sv. vojny, no napriek tomu ma surovosť a akýsi pocit “skutočnosti” prekvapili. Kušnír sa neštíti opísať agóniu a vy mu ju proste veríte. Lebo musíte. Inak sa to nedá, len zažiť všetko s postavami, ďakovať, že my žijeme tu a teraz a dúfať, že sa história nebude opakovať. Odolávala som, no nakoniec som sa slzám nevyhla. A to hovorí za všetko.