Mágia splnu 2. časť

Ukážky z knihy

Minule nikto nedvíhal a myslela si, že nás vyšetruje polícia, že vraj preto nedvíhame. Vraj sa o nás veľmi bála. A teraz?! Mama si tu zabudla mobil a Peťa s otcom chodia po dolinách v lese, takže ani nemajú príjem. Tiež jej nedvihnú.“
„Keby ľudia mali šiesty zmysel, nebol by problém.“
„To nie je spravodlivé. S Peťou by sa rada porozprávala. Ale so mnou nie. Pritom Peťa ju nemá rada. Keď sme spolu samé, nadáva na ňu.“
„Ale keď sú spolu samé ony dve, správa sa k nej veľmi pekne. Krajšie, než k hocikomu z rodiny,“ usmievala sa Čerka. „Skús ju z času na čas pohladkať. Alebo olízať.“
„Tak za to mi zas až nestojí.“
Tililing, ozval sa telefón.
„To volá Lenka,“ zamňaukala Čerka a keď to tvrdí Čerka, tak je to pravda, vie to vycítiť.
Mirka okamžite odskočila od sporáka a zdvihla. „Ahoj, Lenka. Ako sa máš?“
Po chvíľke ticha sa ozval priškrtený hlások. Pôsobil uplakane ako po dlhom dusivom plači.
„Čože?“ Mirka nerozumela.
„Či – či je mamka doma.“
„Nie je, pred chvíľou si volala.“
„A kedy má prísť?“
„Mama príde večer a Peťa s ocom sú na výlete, neviem, kedy prídu.“
„Ty nie si na výlete? A kam išli?“
„Tu blízko. Na Smrečník myslím. Alebo neviem.“
„Tam blízko?“
„Hm.“
„A kedy majú prísť, nemôžeš im zavolať?“
„Zavolaj im na mobil. Akurát neviem, či majú príjem. Máš číslo?“
„Oni nedvíhajú. A číslo na mamku do práce nemáš?“
„A čo ja som? Neviem ho naspamäť.“
„Dala by si mi číslo? Mirka?“
„Ja neviem čísla naspamäť! Odkiaľ ho mám zohnať?“
„Na poličke pri chladničke sú...“ vravela Lenka pridusene.
„Kde? Kde sú?“
„Na poličke, pri kvetoch...“
Mirka položila mobil na stôl a rozbehla sa k chladničke. Začala sa prehrabávať v číslach a papierikoch. Predtým nemala ani poňatia, že sú tam čísla a že ich je tam toľko veľa. Lenke samozrejme nepovedala, že ide hľadať číslo. Chudák Lenka kričala do telefónu, čo sa deje.
„Lenka ťa volá,“ oznámila jej Čerka.
„Hej, počkaj,“ odvrkla jej, hľadajúc čísla.
Čierne mačiatko pribehlo k telefónu a zamňaukalo: „Mňau! Mňau! Mirka hľadá číslo.“
„Čerka?“ vykríkla Lenka. „Belka? Ty si? Hej! Vieš čo? Daj mi Miru! Miru!“
Mačička porozumela a zamňaukala opäť: „Mirka, poď, Lenka ťa volá.“
„Hľadám číslo, už hneď,“ zavrčalo dievča nahnevane a začalo zo zeme zbierať spadnuté vizitky.
„Mirka hľadá papierik,“ mňaukala Čerka pri telefóne, ale Lenka jej nerozumela ani slovo.
„Mira? Tu si?“ vykríkla ešte raz a potom zložila.
„Vidíš, vypla to, mala si tam ísť,“ vyčítalo mačiatko Mirke.
„Počkaj, nájdem číslo a zavolám jej.“
Po chvíli hľadania našla všetky čísla, ktoré by mohli Lenke poslúžiť a zavolala späť. Telefón chvíľu zvonil a potom sa ozvalo: „Detský letný tábor v Dolnej Lúke, čím vám môžeme pomôcť?“
„Eh, oh. Dobrý deň. Tu je Višňanská. Mohli by ste mi dať k telefónu... Lenku Višňanskú?“