bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka Neprehliadnite
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Mrazená škorica (Vôňa minulých životov)

Vydavateľ:Slovenský Spisovateľ
Jazyk: slovenský
Formát:Kniha
Poradie vydania:1.
Nie je na sklade. 
Informácie o dostupnosti

Posledná zmena: 01.12.2020 02:43

Ďalšie podoby titulu:
Formát: E-KNIHA
cena od: 6,60 €
  • Sledovať titul
  • Informuj priateľa

Obsah knihy: Mrazená škorica (Vôňa minulých životov)

Tretí román slovenskej autorky. Helena Adamová odjakživa túžila zmiznúť z tohto sveta, aby spolu s ňou zmizli aj všetky strachy, čo sa vynorili zakaždým, keď chcela byť aspoň trochu šťastná. Jej život sa však začne meniť k lepšiemu, keď podstúpi regresnú terapiu. Postupne začína chápať, že nad svojimi strachmi nemohla nikdy vyhrať, lebo neboli z tohto sveta. Všetkými Heleninými minulými životmi aj jej terajším životom sa ako červená niť vinie zmienka o mrazenej škorici – o tyčinkách škorice primrznutých ku kusom ľadu, ktoré otroci znášali z hôr na stoly rímskym cisárom. A práve škorica, jej charakteristická vôňa i farba, pomáha spájať zdanlivo nespojiteľné a vysvetľovať nevysvetliteľné.

Detaily o knihe

Názov: Mrazená škorica (Vôňa minulých životov)

Objednávací kód -

Zobraziť podrobnú špecifikáciu

Hodnotenie čitateľov

odporúčam (pigi, 30.9.2019) Odpovedať

vrelo odporúčam
Kupila som v zlave, že hádam prečítam.... Na moje milé prekvapenie veľmi dobrá kniha, zaujímavý príbeh,prečítaná za 2 dni,už ju číta druhá kolegyňa z práce. Vrelo odporúčam

zaujímavé čítanie (Danka, 26.6.2019) Odpovedať

príjemné čítanie
neklasický príbeh, pútavo napísaný, ktorý chce povedať, že problémy dneška si možno človek nesie z minulosti. Je na každom aby si spravil vlastný názor, odporúčam ako pohodové čítanie, ktoré aj môže osloviť.

Pridajte svoj komentár


(nebude zverejnený)
Koľko je štyri deleno dva?

V odpovedi prosím používajte iba číslice.

Ukážky z knihy

Helena vyšla z budovy nemocnice a napriek prehrievajúcemu jesennému slnku si zapla čierny kožený kabát až ku krku a vytiahla si golier. Aby sa zbavila dobiedzavých obáv a očakávaní z návrhu Ivany Hromadovej, začala si na chodníku počítať kroky. Fungovalo to. Jej myseľ bola odrazu ľahučká a sústredila sa len na to, ako kladie jednu nohu pred druhú a odpočítava svoje drobné kroky. Vôbec si nevšimla muža v bielom lekárskom plášti, ktorý ju najprv minul a potom urobil niekoľko dlhých krokov pospiatky a zastal jej cestu. Až vtedy zdvihla tvár od zeme.
„Helena Adamová?“ zvolal s natešeným úsmevom Roman Raduly a s chuťou si odhryzol z práve rozbalenej bagety. „Poď,“ objal ju okolo pliec.
„Musím ísť na vlak,“ dovolila zaprotestovať svojmu rozumu, hoci jej duša chcela niečo celkom iné.
Roman rázne pokrútil hlavou a potriasol bagetou. „Najprv si dojem tento zákusok po obede, vybavím jednu objednanú pacientku, potom ti vyšetrím zrak, skočíme ku mne domov po nejaké papiere a až potom pôjdeš na vlak.“
„Mám namaľované oči,“ namietla vážne, hoci si uvedomovala, aká je to hlúpa výhovorka.
„Prosím ťa, v Rusku som mal priateľa zubára a ten mal pacientku, ktorá k nemu pravidelne chodila s krvavočerveným rúžom na ústach. Bol to taký ich rituál. Poutieral jej pery, ona si pritom vzdychla a potom začal vŕtať. Bez anestézy. Vždy mu vravela: ,Pán doktor, mne neprekáža, keď ma to bolí. Keď vzlyknem, vy ma viete tak nádherne tíšiť.‘ Ale medzi nimi nikdy nič nebolo, bol to len taký platonický stomatologický vzťah.“
„Vymýšľaš si,“ pousmiala sa.
„Absolútne nie.“ Roman sa zatváril dotknuto, ale vzápätí sa rozosmial, vopchal si nahryznutú bagetu do vrecka plášťa, Helenu objal okolo pliec ešte tuhšie a vykročil smerom k vchodu do nemocnice. Vo svojej ambulancii ju posadil za bielu zástenu vyšetrovne a do dlane jej položil niekoľko vatových tampónov.
Pochopila, že to s vyšetrením jej zraku myslel aj myslí vážne. Vytiahla z kabelky zrkadielko a tampónmi si začala opatrne utierať očné tiene. Málokedy vyšla z bytu nenamaľovaná. Dokonalý mejkap, očné tiene a rúž boli jej obranou pred svetom. Za tou trochou farbičiek skrývala svoju dušu, aby do nej nik nevidel. Odhodila použité tampóny do koša, prstami si uhladila vlasy a započúvala sa do Romanovho rozhovoru s pacientkou.
„Pani Drahová, je to sivý zákal. Predpíšem vám kvapky, ale myslím, že operácia bude potrebná. Mám ich za sebou stovky. Je to bežná rutina. Povedal by som, že vo vašom prípade by to bol jeden z ľahších zákrokov podobného typu. Takže sa nestresujte a skúste do stravy zaradiť viac vitamínu E. Kdesi som čítal, že má vynikajúce účinky na spomalenie postupu sivého zákalu. A ten zápal na viečku je klasické vlčie zrno, jačmeň. Predpíšem vám mastičku... Teraz mi napadlo, nedávno mi jedna pacientka rozprávala o Magde Vášáryovej, že mala na oku jačmeň. A Květa Fialová, poznáte tú éterickú českú herečku? Tak tá jej povedala: ,Pozri, tam hore niečo letí.‘ Keď Magda pozrela nahor, len tak jej prskla slinu do oka a jačmeň sa stratil. Zľakol sa. Dúfam, že ten váš sa zľakne aspoň tejto mastičky.“
Pani Drahová sa rozosmiala, vzala si recept na očnú masť a Romanovu ordináciu opúšťala v trochu lepšej nálade, ako do nej vchádzala.
„Naozaj tomu veríš?“ spýtala sa ho Helena, keď jej meral dioptrie.
„Nie. Len občas vystresovaným pacientom poviem, čo chcú počuť. Tak sa buduje vzájomná dôvera. Ak sa pani Drahová rozhodne pre operáciu, vyžiada si na ňu mňa, a ja zasa zarobím o čosi viac.“
„Veď si lekár. Nemôžeš myslieť len na peniaze.“
„Nemyslel by som na ne, keby mala aj banka rovnaký názor. Som síce lekár, ale poriadne zadlžený. Mám hypotéku na dom a ty máš na ľavom oku jednu dioptriu a na pravom trištvrte. Vravel som ti, že to chce okuliare. Pozriem ti ešte očné pozadie.“
Posadil ju na stoličku v rohu tmavej komory a začal jej mlčky krúživými pohybmi svietiť do oka. Po chvíľke pocítila zvláštne chvenie okolo srdca, a potom sa jej rozbúchalo. Nie veľmi, len trošku, tak, aby si nik nevšimol, že sa s ňou práve udialo niečo, čo nepoznala. Roman bol tak blízko nej, jeho tvár bola na dotyk od jej tváre, počula jeho sústredený dych, cítila slabú vôňu jeho toaletnej vody alebo šampónu. Nezniesla takúto blízkosť od nikoho. Prekážali jej aj matkine pohladenia. Mala rada len tie voňavé objatia od detí v materskej škole a od Boženiných dcér.
A teraz sa ponorila do blízkosti muža, ktorého nevidela celé roky, ktorého nepoznala a ktorý ju nikdy ničím neupútal. Tak prečo teraz? Prečo chce, aby tú lampičku ešte nezhasol, prečo chce, aby od nej ešte neodstúpil, prečo chce, aby ešte nepovedal, že očné pozadie má v poriadku? Prečo sa ešte nechce vrátiť do ambulancie k jeho stolu zaliatemu svetlom z obloka, prečo sa v nej nezačalo z jeho blízkosti dvíhať nutkanie na vracanie, ale túžba zavrieť oči, ostať sedieť a možno sa k nemu ešte kúsoček prisunúť? Prečo odrazu zatúžila po tom, aby jej prstami pravej ruky vošiel do vlasov a dlaňou ju pritom pohladil po líci? Prečo? Pri Petrovi to nikdy necítila a nikdy po tom netúžila.
„Čo je s tebou? Počúvaš ma?“ S chlapčenským úsmevom sa k nej naklonil. „Ja som skončil. Môžeme ísť?“
„Áno, iste,“ rýchlo prisvedčila a ešte rýchlejšie sa vrátila do jeho sveta.

Roman o niekoľko minút zaparkoval pred nenápadným domom sivo-ružovej farby s tmavohnedou strechou.
„Poď, pozývam ťa na kávu.“
Nevedela sa rozhodnúť. Sedela v aute a nervózne sa hrala s uzáverom na páse. A potom ho odopla a rázne vystúpila. Veď o nič nejde. Roman si predsa prišiel vziať len nejaké papiere. Snažila sa vojsť do domu celkom prirodzene a zvedavo sa neobzerať okolo seba.
„Pre mňa kávu nerob. Bolo by mi z nej ťažko, ešte budem cestovať,“ povedala, keď vzal do ruky varnú kanvicu.
„Urobím ti kávičku, z ktorej ti ťažko nebude. Ľahučkú ako pierko a hladučkú ako zamat.“
Nebral do úvahy jej námietky. Postavil na stôl dve šálky, do každej vložil čajové sitko a nasypal doň odmerku mletej kávy. Zalial ich vriacou vodou a nechal postáť kratšie, než sa lúhuje čaj. Potom sitká vybral a do kávy nalial lyžicu šľahačky – pravej tridsaťtripercentnej šľahačky – a prihodil kocku hnedého trstinového cukru.
„To som sa naučil od jednej babušky, u ktorej som nejaký čas v Rusku býval. Keď mi prvý raz varila kávu, tak mi napadlo, že sa asi pozabudla a myslí si, že varí čaj. Bol som taktne rozhodnutý nič nedať najavo a kávu vypiť, nech bude hocijaká, ale bola výborná. Presne ako táto. Tá babina bola na svoj vek veľmi sčítaná a rozumná. Dalo sa s ňou debatovať o všetkom možnom. Povedala mi, že káva s mliekom je najhoršia kombinácia pre organizmus, preto ju treba piť so šľahačkou. A s trstinovým cukrom. Nie s hnedým repným, ale trstinovým. Lebo ten je plný kubánskeho slniečka a kubánskej veselosti. Vedela si, že Kubánci sú podľa medzinárodných prieskumov najspokojnejší národ na svete?“
Helena si zamiešala kávu a trošku odpila. Bola naozaj ľahučká a hladučká.
„Je... výborná.“ Usmiala sa, odpila ďalší dúšok a očami nebadane prebehla po celej kuchyni. Bola pomerne malá, ale útulná, a bolo v nej všetko potrebné. Kuchynská linka zo svetlého dreva v rustikálnom štýle, tkané koberce na zemi, vitrážky na obloku, na stole bielo-ružový kockovaný ľanový obrus a na ňom šálky na kávu z bieleho porcelánu s drobnými divými makmi, celkom ako zo servisu po babičke. Páčilo sa jej tu. Pocit útulnosti odohnal aj chlad, ktorý sa do nej začal zahrýzať. Roman tu nemal ktovieako vykúrené. Veď predsa vravel, že je zadlžený, má hypotéku, tak šetrí. Prišlo jej to smiešne. Tak bezstarostne smiešne, že sa odvážila na zvedavú otázku.
„Kto ti to tu tak pekne zariadil?“
„Maminka. Ona je veľmi akčná. Od malička si pamätám jej obľúbený výrok: Ja nepoznám slovo ,nedá sa‘. Ukážem ti celý dom, dobre?“
„Nie, naozaj sa ponáhľam.“ Chcela byť už doma, zavrieť sa vo svojom byte a utriediť si všetky slová, ktoré jej dnes povedala Ivana Hromadová. A rovnako všetky pocity, ktoré v nej vyvolalo stretnutie s Romanom Radulym. I keď by si veľmi rada prezrela jeho dom. Vždy rada z chodníka nakúkala do vysvietených oblokov, aby videla, ako bývajú iní ľudia. Keď si na internete otvorila reality, dokázala pri nich presedieť hodiny a prezerať domy na predaj.
Aj s Petrom dlho sedávali nad plánmi svojho domčeka. Mali to vymyslené do posledného detailu, do poslednej obkladačky, vázičky na poličke či výšky trávnika pred domom.
„Možno nabudúce, keď zasa prídem... do Žiliny,“ dodala nesmelo.
„A to bude kedy?“
„O dva týždne.“ Prečo mu to všetko hovorí? Vždy vedela tak dobre klamať druhých a dokonca aj samu seba a Romanovi klamať nedokáže? Alebo nechce?
„Ku komu sem vlastne chodíš?“ spýtal sa medzi hlasnými dúškami kávy.
Len okamih premýšľala, ale nakoniec to povedala, zvedavá, ako to prijme.
„K Ivane Hromadovej. Mala som... mám nejaké problémy.“
„Počul som, že je dobrá... ak o tom nechceš hovoriť, nemusíš,“ pokračoval trochu zarazene. Snažil sa to skryť, ale nemilé prekvapenie z Heleninho priznania sa ovíjalo okolo jeho slov ako ligotavá stužka. A jej sa tá stužka okamžite stiahla okolo hrdla. Ako keď sa zatiahnu šnúrky na topánke a zaviažu na pevný uzol.
„Nechceš si už vziať tie papiere, po ktoré si prišiel?“ Náhlivo vstala a šálku s nedopitou kávou vložila do výlevky.
Takto si to nepredstavoval. Ale keď ešte v ambulancii začal o svojich papieroch, musel nejaké vziať. Prešiel do obývačky a do aktovky napchal prvé, ktoré mu prišli pod ruku. Ani nevedel, čo vlastne zobral.
Cestou na stanicu sa už nezhovárali. V Helene sa rozhárala trpká istota, že jej okrajovo spomenuté problémy odradili Romana od ďalších pokusov o stretnutie. Pozerala z obloka a snažila sa presvedčiť, že tak je to dobre. Čo vlastne chcela? Prežiť nejaké očarenie a vzápätí neskutočne trápne chvíle pri intímnom odmietaní? Bolo by nesprávne dávať mu nádej vopred hodenú do odpadkového koša. Dobre, Romana vidí naposledy. Naposledy.
Roman si v duchu nadával. Vedel, že nedokázal zakryť svoje prekvapenie z jej návštev u psychologičky. Zachoval sa ako hlupák. Dal najavo, že ho to zaskočilo. Chcel začať niečo vravieť, ale tým by to opäť len z

Výber žánrov

Beletria pre dospelých

Cestovanie, mapy

Česká literatúra

Deti do 10 rokov

Deti nad 10 rokov

Fond na podporu umenia

Jazyky, vzdelanie

Literatúra faktu

Odborná literatúra

Populárne náučná pre dospelých

Slovenská literatúra


Darčekové predmety a ostatné

Hovorené slovo

Hudobné CD

Knihy na počúvanie

Počítačové hry a aplikácie

DVD