Prípad Vendéta

Ukážky z knihy

„HALÓ? PROSÍM…? DOBOHA, KTO TAM JE?“ KRIČAL DO telefónnu Tony. Bol nervózny, lebo bolo len jedenásť hodín predpoludním a telefón ho zobudil. Tony mal totiž za sebou pár ťažkých nocí a jeho telo bolo v stave, že nevyhnutne ešte potrebovalo oddych.
„Tony, Tony, kurva, čo je?“ odpovedal Roman na druhom konci linky.
„Roman, ty chudák, čo, doriti, chceš?“
„No, čo by som asi tak chcel, potrebujem dve cédečká.“
Tonymu došlo, kto vlastne Roman je a že si chce od neho kúpiť dve skladačky. Slovo „cédečká“ používali ako krycí názov pre drogy. Hovoriť do telefónu, čo robí, predsa nemohol. Tak to funguje. Základom všetkého je netrepať do slúchadla kraviny.
„Roman, daj mi teraz pokoj a zavolaj neskôr.“ Tony z posledných síl vypol telefón a hodil ho na druhú stranu izby. Potom sa mu podarilo znovu zaspať.
„Tony, Tony, počuješ ma, ty hovado?“ kričal Roman ďalej do hluchého telefónu. „Ja ťa serem, zavolám Dušanovi,“ dodal už skôr pre seba a začal zháňať matroš inde.
Keď sa Tony konečne prebudil a pretrel si oči, vonku bola už tma. Rozsvietil nočnú lampu a tackavým krokom sa presunul k svojmu mobilu. Počet neprijatých hovorov svietiacich na displeji ho vôbec nezaskočil. Bol zvyknutý, že o jeho služby je veľký záujem. Keď konečne začal normálne vidieť, pozrel sa na telefón lepšie. Zaujalo ho desať neprijatých hovorov svietiacich pri mene Tibor. Klikol prstom na jeho meno a sadol si na posteľ.
„Čo nedvíhaš, ty hovädo?“ ozval sa Tibor.
„Doriti, bol som celkom odpálený. Vieš, ako dlho som nespal? Dobré dva-tri dni, možno aj viac. Zasraté biele, pekne z toho fičíš, ale potom… Ozaj, chlape, prečo si vlastne volal?“
„Musím ti niečo dôležité povedať, bude sa ti to páčiť.“
„Okej. Hodím sprchu a idem k tebe.“
Tony položil telefón, postavil sa a podišiel k oknu. Uvedomil si, že je zrejme už hlboká noc, a pozrel sa na hodiny nad posteľou. „Doriti, jedna v noci,“ povedal sám pre seba. Potom zvýšil hlas: „Ela, poď sem… Ela, si hluchá, doboha?“
Tony prezrel celý byt a zistil, že okrem neho tam nikto nie je. Znova siahol po telefóne, aby zavolal svojej priateľke. Potom sa zháčil.
„Zase mám haluze, ty kokos,“ zašomral si popod nos. „Tá krava predsa išla k svojej materi.“
Keď sa upokojil, zašiel do kúpeľne a sadol si na kachličky v sprchovom kúte. Dostal ohromnú chuť na dávku pika. Tá chuť bola neuveriteľne silná, cítil, ako si každá časť jeho tela pýta novú energiu. Hľadel na svoje chvejúce sa ruky. Po nohách mu behali zimomriavky a začala sa mu zužovať tvár. Pálili ho oči a potil sa na celom tele. Tento stav vystriedala silná zimnica. Natiahol ruku k sprche, aby sa zahrial teplou vodou.
„Kurva, to je úľava…“
Po horúcej sprche mu bolo lepšie, ale vedel, že je to len na chvíľu. Zakrátko prídu omnoho horšie stavy, ktoré len tak ľahko neprejdú. Vlastne prejdú hneď, ako si pichne ten zázračný elixír, ktorý ho živí…

Tony bol kedysi fajn chalan, celkom v pohode zvládal školu, vyučil sa za mechanika, sem-tam aj športoval, zo všetkého najradšej mal futbal. Všetko sa zmenilo, keď mu raz jeden známy ponúkol trochu „bieleho“, ako to nazval. Tony rád skúšal nové veci, a tak si vzal. No skombinovať to s alkoholom, ktorý tak zbožňoval, nebolo najrozumnejšie. Nielenže mu to nič nedalo, v podstate sa mu tým celé to posraté piko zhnusilo.
Kráčal životom ďalej. Našiel si priateľku, s ktorou to vyzeralo vážne. Mal dobre platenú prácu vodiča v známej bratislavskej automobilke. Ako mu tiahlo na tridsiatku, čoraz viac premýšľal aj o deťoch. Mal všetko, čo chcel, bol so sebou spokojný.
Všetko sa však zmenilo, keď raz Tonyho chytili policajti, ako jazdí pod vplyvom alkoholu. Jednu peknú sobotu sa aj s priateľkou zúčastnil na večierku, kde boli viacerí jeho známi. Bolo tam super, a keď bolo treba odísť, nikto nechcel šoférovať, len hrdina Tony sa ponúkol. Všetkých ubezpečil, že ožratý aj tak jazdí lepšie ako triezvy. S policajnými mozgami v uliciach nočnej Bratislavy proste nerátal. Keď jeho auto zastavila policajná hliadka a príslušník povedal: „Dobrý večer, pán vodič, ste ochotný podrobiť sa skúške, či ste pred jazdou alebo počas nej požili alkoholické nápoje?“, mal chuť jednu mu drbnúť a utiecť preč. Neurobil to však a prišiel o vodičák a potom, samozrejme, aj o prácu. Alkohol bola dobrá náplasť na nervy, tak sa stalo, čo sa stať muselo, a Tony ostal sám, teda len s fľašou tvrdého, ktorá ho nikdy nesklamala.
Časom dostal ďalší super nápad: čo tak skúsiť znovu tú perníkovú sračku? Dostať sa k nej nebol problém. Vo svojom okolí poznal dílera, ktorý mu predal čiaru vtedy za desať eur. Bolo to fajn, super stavy, žiadna hnusná realita, proste bomba. Keď bol nafetovaný, mal párkrát aj menšie problémy so
zákonom, no vždy sa z toho dostal. Obľúbil si najmä jedného policajta z kriminálky, ktorému posúval informácie o drogových díleroch.
Závislosť si vôbec nepripúšťal, veď si to šupol len raz za týždeň… Stále si opakoval, že nie je nejaký zasratý feťák z ulice, čo okradne aj vlastnú matku. Proste mu to pomáhalo cítiť sa fajn. Odrazu mal lepší pohľad na svet, všetko išlo akosi automaticky a ľahko. Jedného dňa sa však zobudil pri nejakej
fľandre z ulice, ktorá ležala vo vlastnej grcanici. Naplo ho a musel ísť na toaletu. Keď vyšiel, rozhliadol sa po svojom byte a uvedomil si, že jediné, čo mu z nábytku, vlastne z celého vybavenia ostalo, je tá zasratá posteľ, na ktorej ležala pogrcaná prefetovaná kurva. Tonymu z toho všetkého praskli nervy
a začal na ňu kričať. Neudržal adrenalín na uzde a oblúkovým kopom thajského boxera ju zasiahol do hlavy. Žena, celá vyjavená, nechápala, čo sa deje, nevedela, čo sa stalo predtým, nemala tušenia, kto ju to kopol ani prečo – vedela len, že musí bleskovo vstať a rýchlo ujsť z toho feťáckeho bytu.
Naopak, Tony si dobre uvedomil, čo sa stalo, bol z toho zhrozený, začal sa báť a – čo bolo najhoršie – začal sa báť už aj sám seba. Nemal veci pod kontrolou, to sprosté piko si dával viackrát za deň. Odrazu nevedel prestať a navyše sa mu minuli všetky peniaze, takže mu neostávalo nič iné, ako
ošklbať aj posledných kamarátov a rodinu. Tentoraz teda neostal sám s fľašou, ale s niečím horším. Riešenie tu však predsa len bolo: jednoducho prestane, veď je to celkom ľahké. Už si nedá tú zasratú drogu, nájde si prácu a začne žiť normálny život.
Tony naozaj zo dňa na deň prestal. Upratal si byt, vyčistil hlavu a dokonca si začal hľadať prácu. Všetko bolo priam ideálne. Otec mu poslednýkrát podal pomocnú ruku a pomohol mu vybaviť miesto pomocného strážnika v jednej firme, aspoň kým sa nedá úplne do poriadku a nenájde si niečo
solídne.
Trvalo však iba päť neuveriteľne krásnych dní, kým Tony nedostal neprekonateľnú chuť na to úžasné piko: odrazu ho proste musel mať, naozaj musel, ani sa to nedá opísať. Mal sucho v hrdle a ohromnú chuť dať si len raz – potom zase prestane. Bol nervózny, až nepríčetný, už sa to fakt nedalo vydržať, tak zavolal starému známemu Tiborovi, ktorý mu určite pomôže. Ten mu však vysvetlil, že na sekeru sa drogy nedávajú, a to ho úplne položilo. Otec mu ďalšie peniaze nepožičal, dal mu len na nájom a jedlo, ale to už minul.
Tony vybehol von s úmyslom predať nejakému taxikárovi svoj starý telefón – a možno mu vonku aj niečo napadne. Bola už tmavá noc a autá zaparkované v bratislavských uliciach vyzerali ako výklady s tovarom, ktorý sa dá pekne speňažiť. Pohrával sa s myšlienkou, že by vykradol nejaké auto a dal by si poslednýkrát čiaru, potom sa bude venovať novej práci a všetko bude fajn. Majiteľovi auta preplatia škodu z poistky, ak takú teda má, a ak nie, je to jeho chyba – a vôbec, načo si tí chuji nechávajú v aute rádiá a všelijaké veci?
Ako sa Tony prechádzal tmavými uličkami, zbadal podguráženého deda, ktorý si vyberal z bankomatu desať eur. Tá suma by Tonymu úplne stačila a tie peniaze si chcel len požičať, veď ten ožran by ich aj tak preslopal. Podišiel k dedovi, aby mu vytrhol tie peniaze z ruky, ale stalo sa, čo nečakal. Ožran začal hučať, ruku s tou zasratou bankovkou si pritisol k telu a zvieral ju z celej sily. Bránil si svoje prachy, akoby mu išlo o život, v žiadnom prípade ich nechcel pustiť z ruky a dať nejakému chudákovi. Boli to predsa peniaze, za ktoré sa plánoval pekne rozbiť v blízkej krčme.
Vtedy Tony spravil, čo musel – udrel deda do tváre, aby už konečne držal hubu a dal mu tie prachy. V tom momente sa preňho akoby zastavil čas. Starý začal mohutne krvácať z nosa a Tony prestal vnímať realitu. Bez rozmýšľania opäť zovrel päsť a udieral deda do tváre znovu a znovu, ani sám
nevedel, koľko rán mu uštedril. Vlastne si potom nepamätal skoro nič, iba to, že muž mal natrhnutú kožu na líci, bolo mu vidno lícnu kosť a po tvári mu stekala krv. A ešte vnímal ten zasratý alkoholický smrad, ale bolo mu to jedno. Keď už protivníkovo telo nekládlo odpor, zobral si tie prachy a utekal odtiaľ preč. Až neskôr si uvedomil, čo vlastne urobil. Dodnes nevie, či ten ožran vôbec prežil. Vtedy však myslel iba na jediné, aby si konečne mohol dať svoju poslednú dávku.
Rýchlo zašiel k svojmu obľúbenému dodávateľovi Tiborovi. Dílerovi hneď udrelo do očí, že Tony je celý zakrvavený, a tak sa spýtal, čo sa stalo. Tony mu vyrozprával celý svoj príbeh. Tibora to evidentne zaujalo a navrhol Tonymu, či by si nechcel privyrobiť. Ten sa ani nespýtal, o akú robotu by išlo, lebo to dobre vedel – stal by sa z neho drogový díler.
Na jednej strane sa mu to zdalo hrozne ponižujúce, ale na druhej strane – veď by len predával to, čo ľudia chcú, a pekne by si zarobil. Určite omnoho viac ako nejaký blbý nočný strážnik. Dlho nepremýšľal a suverénne odpovedal, že to berie.
Tibor pracoval pre jednu vplyvnú organizovanú skupinu pôsobiacu hlavne v Bratislave. Bol ich priamym predajcom drog, ktorý poctivo platil dane za to, že mohol byť súčasťou rodiny. Mal zabezpečený pravidelný prísun drog a bolo na ňom, či bude predávať len feťákom, alebo si vytvorí aj svoju sieť malinkých dílerikov. Tí nemôžu točiť veľké peniaze. Je to taká prípravka