Divočina

Divočina

Až mrazivo autobiografická. Aj preto je kniha Divočina od Cheryl Strayedovej tak atraktívna. Niekto by si povedal, že ide o cestopis písaný rukou literárne zdatnej autorky. Toto ale nie je román pre tých, čo chcú poznávať, ako to chodí na hrebeňovke naprieč Amerikou. Divočina je predovšetkým kniha o ceste naprieč vlastným vnútrom. Tá, ako to potvrdzuje aj Cheryl, môže trvať viac ako tisíce kilometrov, dokonca naveky. 

Očistenie je jedna zo základných charakteristík knihy, ktorá sa stala tak známou, že okamžite po vydaní predstavovala aj námet pre filmové spracovanie. Lenže kniha, tá je vždy lepšia ako otesaný svet filmového plátna. Na stránkach  sa neplytvá príliš hojnými opismi prírody, zato sú do prasknutia nabité emóciami. 

Nedozvieme sa, koľko meral štrkáč, ktorý vystrašil naivnú turistku, akú mal farbu a žiadne závažné biologické informácie. Kto hľadá cestopis, nech listuje v atlase. Divočina je farebným svetom jedného dievčaťa, ktoré hľadá samé seba. Sama proti všetkým a celej prírode, s doráňanými nohami prekonáva štíty a vlastných démonov. To je skutočné dobrodružstvo, ktorému hory len sekundujú. 

Čo deň na túre, to nové výzvy a nové životné traumy. Čo je v živote dôležité, keď kráčate iba s jednou topánkou, či v šľapkách obviazanými páskou po strmých chodníkoch? 

Divočina je kniha, ktorú bolo potrebné napísať preto, aby sa na túru mohli vydať aj tí, ktorí žijú na Slovensku a Pacific Crest Trail je pre nich príliš ďaleko. Pre tých, ktorí zápasia s každodennosťou a žijú v predstave, že svet je na nich zlý. Pre milovníkov dobrej literatúry, ktorí sa radi zahĺbia do stránok a užijú si to, čo často tuctovej literatúre chýba. Poctivé ľudské emócie. Je to dielo medzi psychologickým románom, zrkadlom dnešnej doby a jemnou spomienkou, ktorá nám pripomenie časy, keď frčali dobrodružné romány z prírody. 

Divočina patrí k zaujímavým dielam, ktorým sa dostalo veľkej pozornosti a samozrejme aj úctyhodných predajov. To svedčí o tom, že aj v dnešnom svete vedia čitatelia stále rozlíšiť, čo je to dobrá kniha. Hoci má silné autobiografické prvky, nie je iba lacným rozprávaním, divoká Divočina je naozaj príjemným literárnym osviežením.

Recenzoval: Marek Mittaš

Divočina

O hľadaní samej seba. Filozoficky znejúci podnadpis celkom očakávanej knihy zaujme. Kto sa dnes nehľadá, nenachádza a nesmeruje k objaveniu? Len tí, čo už tak dávno spravili - Víťazi. Preto sa zdalo rozumným pozrieť sa na zúbok niekomu, kto tú cestu absolvuje a aj na to, ako ju nakoniec zvládol. V žiadnom prípade nepreceňujem v živote racionalitu, ale Cheryl dala „tomu logikovi“ na sebaobjavnej ceste zabrať. Z jej konania sa mi ešte teraz kolieska otáčajú dozadu a nie dopredu.

Zvlášť pri jej motte – zlé zo seba dostať zlým, aby som mohla byť dobrá – ktoré je nadmieru uletené. Vo veku +/- 26 mohla dávno prísť na to, že klin sa klinom nevybíja, ale pribíja. No a keďže podobných, pre mňa zádrhových situácií, som po ceste stretávala často, bolo mi zaťažko vnímať ju ako osobu, ktorá potrebuje súcit. Len ak vymeraný fackou. Celkovo sa kvalita textu prepadávala práve na jej nelogickom, sebeckom, sebestrednom a hlúpom správaní, teda obsahu, aj keď to malo byť súčasťou cesty za vnútornou rovnováhou. Do toho sa priplichtila až patologická naviazanosť na matku, ktorej smrť bola vlastne katalyzátorom Strayedovej výčinov. Čím viac to však z jej riadkov vychádzalo, tým väčšmi mi to pripadalo len ako chabý pokus vyhovárať sa na svoje vlastné zlyhanie. Vlastne bolo veľkým omylom vydávať túto knihu za autobiografiu, aj keď ňou je. Keby ju označili za fikciu, skôr by som prežrela všetko to správanie, tú malichernosť... Niekedy som mala pocit, že by nevidela svetlo ani keby ho videla a to je celkom slušný paradox. No a vnímajte tú životnú drámu!

A po ceste možnovrah...

Miestami som sa však zabávala na tom, ako autorka podporuje tzv. mean world syndrom -  každý človek, ktorý jej pri stopovaní zastavil, bol možnovrah. Alebo bagatelizácia umelcov? Pokojne. Som experimentátorka, povedala som. Umelkyňa. Typ ženy, ktorá povie áno namiesto nie. Alebo porovnávať tehotenstvo s čerstvo vystrelenou guľkou do ženy, tiež zaujímavé. Ale najviac ma poznamenala táto veta: Absolovovala som interrupciu a naučila sa vyrobiť sušené tuniakové vločky a sušené morčacie mäso. A po tejto inšpirujúcej myšlienke zaznela perla, ktorá v skratke hovorí o tom, že Cheryl sa CHCE zmeniť, chce byť znovu silná, zodpovedná, etická, dobrá...

Svetlou správou je, že na ceste ozaj nebola sama. Na pacifickej hrebeňovke (ktorú jej osobnosť zahádzala kdesi do úzadia) stretala ľudí. Mlčanlivých, hodných za sexuálne objekty, nevrlých, podozrivých. Nadovšetko zaujímavých a to aj z toho dôvodu, že nepočuť ich myšlienkové pochody. Človek si užíva skrátka už len to, že sú a že sa objavia.

Finesa kontra maska

Cheryl nepíše zle, vlastne je štylisticky vybrúsená a slovnú zásobu má dosť značnú. Kedysi som si myslela, že mi to ku knihe stačí, lenže tak to nie je ani omylom. Postrádam skutočnú hĺbku a akúsi finesu, ktorá by držala všetky nedostatky pohromade a ktorá dáva šmrnc aj napriek všetkému. Dobrá finesa, nedobrá kniha by preto bola lepšou kombináciou. Nejaká „maska“, ktorá neublíži ani úprimnosti príbehu, len dokáže prebiť zmes viac ako protichodných pocitov u čitateľa. Na celkovom dojme sa istotne podieľal aj miestami „trhajúci“ preklad: Túru som sa rozhodla začať tam, kde som ju začala, lebo... Ale lepšie ako klincom do oka.

Nechať sa k stoličke priklincovať 380-stranovým príbehom nie je žiadna obeť pre človeka, ktorý takmer až žije príbehmi a nemá problém vidieť v dlhšom spracovaní niekedy spôsob ako „iskejpovať“. Lenže čítať toľkú odyseu za pokútnym šťastím, za zahmleným sebapoznaním, ktoré som nijak výrazne nepostrehla, v podaní ženy, ktorá takmer celý ten čas nedokázala presvedčiť o svojom konaní, je dosť aj na takéhoto lovca. Tak čo som vlastne očakávala od autobiografického románu? Autenticitu - OK, úprimnosť - OK a vcelku schopné pisateľské vyjadrenie – OK. Napriek tomu v nesprávnom pomere (aký je ten správny? keď na to prídem, napíšem), takže na mňa po prečítaní akurát tak zívala čierna prázdnota a pocity po pár dňoch ostali viac ako vlažné. Takto sa dá nájsť na ceste poznania... 

Za recenzný výtlačok vďačím BUXu.

Recenzoval: Lena Donan

Divočina

Po knihe Divočina som siahla, kvôli anotácii, ktorá ma na ňu nalákala a ja som si povedala, že príbeh bude stáť za to, keďže mám príbehy zo života rada. Veľmi rýchlo som si však zložila ružové okuliare, pretože už po niekoľkých desiatkach strán som si uvedomila, že siahnuť po tejto knihe bol omyl.

Divočina je autobiografiou autorky Cheryl Strayedovej. Jej štýl je plynulý, avšak nechytil ma natoľko, aby som dychtivo prevracala stánky. Síce sa mi príbeh pozdával a ja som Cheryl držala palce, aby svoju túru zvládla a našla to, čo hľadala, jej charakter zabil všetko dobré, čo som v príbehu našla. Snažila som sa pochopiť jej činy, avšak niekedy to bolo nad moje sily.

Na svojej ceste stretla nejedného turistu a práve tieto dialógy pre mňa knihu oživili, pretože v častiach, kde autorka opisovala svoju púť a miesta, cez ktoré prechádzala ma uvrhli do akéhosi stereotypu a ja som len túžobne očakávala, kedy sa tam objaví nejaká ďalšia postava, s ktorou sa bude môcť porozprávať a prípadne na istý čas sa k nej pridať.

Jedno sa musí avšak autorke nechať, hoci ma niektoré časti nudili a ja som sa cez ne len ťažko preniesla, má dar opisovať veci, tak aby si ich čitateľ vedel dokonale predstaviť. Cheryl Strayedová napísal svoj životný príbeh, do ktorého sa buď začítate a oslní vás alebo sa budete príbehom predierať s obrovskými problémami, ako to bolo v mojom prípade.

Autorka do svojho príbehu zasadila nejednu peknú myšlienku, ktorá stojí za povšimnutie a zamyslenie a ja sa s nimi stotožňujem. Tešte sa aj z drobností v živote, pretože aj to málo, čo máte vám môže priniesť radosť. Ľudia často chcú viac a než to, čo majú a pritom nedokážu oceniť, ani tú trochu, ktorú majú.

Ako som už povedala, Divočina nie je pre každého. Buď vám sadne alebo nie. Nedokázala som sa stotožniť s hlavnou hrdinkou o to viac, že je to skutočný človek. Jej činy som nechápala. Vlastne tri roky po smrti jej matky jej preplo v hlave a začala sa správať ako pubertáčka hoci mala 26 rokov. Začala podvádzať manžela, brať drogy. Klesla až na úplné dno a túra po PCT jej mala pomôcť nájsť samú seba. V závere knihy som nemala pocit, že sa jej to podarilo, avšak obdivovala som ju kvôli jej odvahe a odhodlaniu.

Ak máte radi príbehy, ktoré píše sám život, neváhajte a siahnite po tejto knihe. Možno práve vám sa zapáči a vyrazí vám dych.

Moje hodnotenie:

**

Za poskytnutie reading copy výtlačku knihy sa chcem poďakovať vydavateľstvu IKAR. Kniha Divočina vychádza 13. augusta a objednať si ju môžete TU.

Recenzoval: Sue

Divočina

Cheryl zanedlho po dvadsiatke v živote stráca jednu istotu za druhou. Ochorie jej mama, ktorá krátko po diagnostikovaní choroby umiera, Cheryl sa rozvádza s manželom Paulom, zažíva pochybné partnerské dobrodružstvá s pochybnými chlapmi, jedno z nich vyústi do neželaného tehotenstva a potratu, dokonca experimentuje s heroínom. Po tom, ako sa z týchto udalostí trochu otrasie si vytýči plán, ktorý sa môže skončiť dvojako – veľmi dobre alebo veľmi zle. A bez akýchkoľvek skúseností s diaľkovými vysokohorskými túrami a veľkých príprav sa vydáva na tisícsedemstosedemdesiat kilometrov dlhý osamelý pochod po Pacific Crest Trail, pacifickej hrebeňovke začínajúci v Mohavskej púšti v Kalifornii cez Oregon až do Washingtonu. S prstom na mape som s ňou počas čítania pochodovala a prežívala s ňou všemožné peripetie, niesla na chrbte ťažký ruksak „Príšeru“, v ktorom počas každej etapy niesla celý svoj život a majetok, prechádzala horúčavou aj snehom, stretla medveďa a štrkáčov, drkotala zubami v stane a tešila sa z chute citronády Snapple... Opisy putovania striedajú striedajú záblesky jej spomienok na rôzne životné obdobia, s ktorými sa počas svojho putovania vysporadúva.

„Žasla som nad tým, že to, čo potrebujem na prežitie, sa dá odniesť na chrbte. A najväčšie prekvapenie bolo, že to unesiem. Že unesiem neunesiteľné. Toto poznanie o mojom fyzickom a materiálnom živote sa jednoducho prelialo do citovej a duchovnej oblasti. Ohromovalo ma, že môj komplikovaný život môže byť taký jednoduchý. Nadobúdala som názor, že možno je správne, keď netrávim celé dni uvažovaním o svojom žiali, a možno tým, že sa musím sústrediť na fyzické utrpenie, časť môjho citového utrpenia odznie. Koncom toho druhého týždňa som si uvedomila, že odkedy som začala túru, ani raz som neplakala.“
V duchu hesla „čo ma nezabije, to ma posilní“ Cheryl túru v Cascade Locks zdarne ukončila.

Stáva sa mi, že sa do čítania zahĺbim a hoci si to vždy plánujem, nakoniec si neznačím postrehy, ktoré ma v dobrom či zlom zaujmú, v tomto prípade niektoré riešenia prekladu. A tak uvádzam len tri, ktoré ma natoľko zarazili, že mi utkveli v pamäti aj bez zápiskov. V období abstinencie po závislosti od heroínu podľa pani prekladateľky Cheryl nechcela stratiť kredibilitu u brata. A ja si kladiem otázku, či by lepšia ako kredibilita nebola bratova dôvera. Alebo v situácii, kedy Cheryl a jej brat Leif takmer rozbili sklenenú tabuľu ju Leif upozornil, aby dávala pozor, pretože by to mohla byť zlá karma. Alebo skôr zlé znamenie? Ani intenzívne oči si neviem predstaviť tak dobre ako intenzívny pohľad. Sú to však len moje pocity, keďže som nešla ďalej a neporovnávala preklad s originálnym textom.

V súčasnosti sa pod režisérskou taktovkou Nicka Hornbyho pripravuje filmové spracovanie Divočiny.
Cheryl Strayedová (1968) debutovala kritikmi uznávaným románom Torch. Jej poviedky a eseje boli publikované v rôznych časopisoch a žurnáloch vrátane The New York Times Magazine, The Washington Post Magazine a Vogue. Napísala aj knihu Tiny Beautiful Things: Advice on Love and Life from Dear Sugar. Žije v Portlande v štáte Oregon, je vydatá a matka dvoch detí.
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar.

Recenzoval: Ivana Pastrňáková

Divočina

Prejsť s ňou celú trasu bolo veľmi fascinujúce, občas aj poučné a musím uznať, že odvaha jej teda nechýbala v žiadnej situácii, vždy sa nejako vynašla a už len samotný fakt, že sa na túto cestu odhodlala celkom sama a nevzdala to (tak ako mnohí iní turisti - oveľa skúsenejší ako ona) jej slúži k dobru a radí ju k ženám s pevnou vôľou a vytrvalosťou. Aspoň čo sa týka fyzických skúšok. V tých psychických a týkajúcich sa medziľudských vzťahov to už bolo o poznanie horšie.

Cheryl nehľadala samu seba, Cheryl potrebovala dospieť a ja si nie som istá, či sa jej to podarilo, lebo ku koncu svojej púte robila vlastne to isté, čo aj predtým. Na jej obranu musím povedať, že mala naozaj ťažké detstvo, neskôr jej v mladom veku zomrela mama (to sa dozvieme hneď v úvode knihy). Jediné, čo nedokážem pochopiť, je fakt, že sa Cheryl takpovediac zbláznila 3 roky po jej smrti, keď ju žiadna katastrofa už nepostihla. Vtedy začala podvádzať svojho dobráckeho manžela s kým sa len dalo, dokonca aj drogovala a podstúpila interrupciu, o ktorej hovorila, akoby to nič vážne nebolo. Preboha, veď mala 25, to kam podela svoj rozum? Absolútne som ju nedokázala pochopiť a už vôbec nie ľutovať či súcítiť s ňou - nemôžem si pomôcť, ale miestami sa mi jej konanie až hnusilo. Práve tátojej povaha mi nedovolila si naplno vychutnať jej príbeh, pretože napriek všetkému je Cheryl Strayedová naozaj spisovateľka, ktorá dokáže podať príbeh tak, aby ma zaujal, aby som si vedela predstaviť prostredie, v ktorom sa nachádzala, jej strach z neznámych a nebezpečných zvierat či ľudí a miestami (hlavne ku koncu) ma niekoľkými vetami aj trochu dojala. A čo je hlavné, jej výpoveď je záchytným bodom a štartovacou energiu pre všetkých, ktorí si myslia, že sú slabí a nič v živote nedokážu - veď ak takú náročnú trasu dokázala prejsť neskúsená a slabá žena, tak sú aj ostatní schopní prekročiť svoj tieň.

Divočina pre mňa predstavuje knihu s príbehom, ktorého potenciál siaha až ku hviezdam, no to všetko stroskotalo na charaktere hlavnej hrdinky. V tomto prípade ide o autorku - teda skutočnú postavu - a keď si nedokážete obľúbiť túto osobu, tak si ťažko naplno vychutnáte jej príbeh. Viem si však jasne predstaviť, že ak sa čitateľ zžije so Cheryl a bude mu sympatická od prvej chvíle, tak bude preňho Divočina fascinujúcim, očarujúcim a dojemným skutočným príbehom o odhodlanosti, vytrvalosti a sile.

Celkové hodnotenie: ***

ĎAKUJEM VYDAVATEĽSTVU Ikar ZA POSKYTNUTIE RECENZNÉHO VÝTLAČKU! Knihu si môžete zakúpiť na stránkach bux.sk priamo TU.

Recenzoval: Catty

Divočina

Práve som odložil na policu Divočinu od Cheryl Strayedovej a už mi leží na stole Inferno. Divočina je skutočný príbeh ženy, ktorá hľadá sama seba. Do istej miery som sa v jej príbehu našiel aj ja. Moja "divočina" sa však vždy obmedzovala na "jednodňovú" turistiku s maximom 20 km v horskom teréne za deň. A potom dva dni oddychu so svalovicou... Keď som sa dočítal, že Cheryl sa vybrala na túru horami Nevady, Kalifornie a Oregonu v dĺžke 1700 km, nechcel som tomu uveriť. Bez akejkoľvek prípravy, či nebodaj tréningu.

Život je niekedy zložitý aj v Amerike. V tomto príbehu, podľa skutočne prežitých udalostí priamo v teréne, v divočine, čitateľ vníma aj realitu prostredia, či ľudských vzťahov. Autorka opisuje, na pozadí strastí a nebezpečenstiev túry, svoj rodinný a manželský život, ktorý ju priviedol na taký bláznivý nápad, dať sa na diaľkovú túru vysočinou Pacifických hôr (PCT - Pacific Crest Trail - meria celkom 4286 km). PCT je niečo podobné ako naša turistická magistrála Cesta hrdinov SNP - cca 750 km, ktorá je súčasťou Európskej turistickej trasy E8 - 4390 km.

Pred rozhodnutím vydať sa na PCT skĺzla Cheryl aj do sféry drog, odkiaľ nebýva návratu. Možno práve preto sa tak rozhodla a to bolo jej záchranou, na poslednú chvíľu nájsť samu seba. Spočiatku som ku knihe pristupoval ako k ženskému románu, lebo to bolo tak trochu aj o psychológii ženy, o jej vzťahu k umierajúcej matke a k manželovi, s ktorým sa rozvádza napriek tvrdeniu, že sa stále majú radi, len kvôli jej nevere.

Na prvý pohľad obyčajný diaľkový pochod trvajúci pár mesiacov je tu opisovaný dobrým rozprávačským štýlom. Čitateľ stále očakáva prekvapenia a stále obdivuje jej odvahu a vytrvalosť. Napriek svojej neskúsenosti si cestu podrobne rozvrhla podľa cestovateľskej príručky. Nie všetko jej však vychádzalo tak, ako si naplánovala.

Jej rozprávanie som často konfrontoval s vlastnými skúsenosťami a v mnohom som jej dával za pravdu. Niektoré postupy a hlavne tá bezmedzná odvaha, boli pre mňa skoro až nepochopiteľné. Asi to je tak, že keď človek príde na hranicu svojich možností, vlastne mu ide o život, tak prekoná aj neprekonateľné prekážky.

"To na čom záležalo, bolo absolútne nadčasové. Diaľková túra, to nie je len presun z bodu A do bodu B, ale súvisí to aj s pocitom byť v divočine. Aké to je, bezdôvodne kráčať kilometre iba preto, aby ste videli stromy a lúky, hory a púšte, potoky a skaly, rieky a trávu, východy a západy slnka." (Voľne podľa knihy).

Recenzoval: Jozef Javurek

Divočina

Počas štyroch rokov, od pohrebu jej jediného rodiča po prvé kroky na turistickom chodníku, toho stihla veľa. V stave najväčšieho smútku a zúfalstva striedala chlapov ako ponožky, úspešne sa jej podairlo zničiť si manželstvo, vyskúšala drogy a porobila mnoho iných hlúpostí, ktoré vyhrotila do takých extrémov, až nakoniec podstúpila interupciu. Ten istý smútok a zúfalstvo ju o pár mesiacov neskôr vyhnali na samotu do divokej americkej prírody. Na chodník, ktorý robí problémy skúseným tusristom. Totálne nepripravená, so zlými topánkami, až komicky ťažkým ruksakom a nulovou kondičkou si dala za cieľ prejsť viac ako 1500 kilometrov - stovky kilometrov od Kalifornie až po Oregon jej majú pomôcť prekonať smrť matky a nabrať nový pohľad na jej zbabraný život. Uteká, aby sa zachránila.

Divočina je psychologický cestopis, ktorý vás nevtieravo prevedie trojmesačným úsekom života autorky, ktorý spísala na štyristo stranách. Jej putovanie nemilosrdnou divočinouu, v ktorej jej poodpadávajú nechty na nohách a ramená budú záťažou kvíliť na každom kroku, ktorý na chodníku prejde, je popretkávaný úsekmi a príhodami z jej predchádzajúceho života, počas ktorých ju hlbšie spoznávame a zisťujeme čo všetko sa v jej živote udialo, že ju to za dvadsaťšesť rokov sformovalo na ženu, ktorá sa bez akýchkoľvek predchádzajúcich skúseností vyberie na (samovražednú) život-zachráňujúcu túru.

Hlavná hrdinka má v sebe všetko na to, aby človeka rozčuľovala. Jej správanie sa v tých lepších prípadoch dá označiť za naivné, no väčšinou len za hlúpe. Jej sebadeštruktívne rozhodnutia vám budú bytostne proti srsti... No aj keď som si to všetko veľmi dobre uvedomovala, rovnako ako ona, nevedela som si predstaviť, žeby sa zachovala v daných situáciách inak. Zo všetkých hlúpostí, ktoré porobila, kričalo zúfalstvo, kde ju dohnal hlboký smútok a pocit straty. A zúfalí ľudia robia rôzne veci, ktoré by normálne neurobili. Preto jej správanie vlastne nemôžem kritizovať.

Toto je typ knihy, ktorý si v istých chvíľach potrebuje prečítať každý. Niekedy jej čítanie pôjde ťažko, niekedy bude pre vás každý kilometer, ktorý Cheryl prejde ešte ťažší ako pre ňu samotnú, niekedy sa to bude vliecť. Inokedy vás kniha pohltí a pristihnete sa, že sa od toho už dobré dve hodinky neviete odtrhnúť. Prinúti vás zamyslieť sa. Uvažovať o živote jej, vašom a vôbec tak všeobecne o veciach, ktoré bežne vnímame ako samozrejmosť.

Divočina rozhodne nie je kniha pre každého. Niekoho unudí, veľké množstvo ľudí možno znechutí, no ak ju človek číta v správnej nálade, čo-to si z knihy aj vezme, a k samotnej autorke (a iným ľuďom, ktorí sa na niečo podobné dali) pocíti hlboký rešpekt. Nejdem ju tu odporúčať všetkými desiatimi, lebo sama som mala v istých chvíľach chuť ju zatvoriť, no už teraz viem, že určite si ju niekedy v budúcnosti prečítam znova. Nech si každý zváži či má odhodlanie a chuť prejsť 1700 kilometrov po Pacifickej hrebeňovke bez akejkoľvek prípravy spolu s autorkou.

Hodnotenie: ****

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar. 

Recenzoval: Miruš

Divočina

O štyri roky, keď už nemala čo stratiť, urobila to najimpulzívnejšie rozhodnutie svojho života: odhodlala sa prejsť vysokohorský chodník Pacific Crest Trail od Mohavskej púšte cez Kaliforniu a Oregon až do štátu Washington, a to úplne sama. S diaľkovými túrami nemala nijakú skúsenosť a chodník bol iba "nejasnou exotickou myšlienkou plnou prísľubov". No znamenal hlavne prísľub, že znova poskladá svoj rozsypaný život. Pripravte sa na napínavé rozprávanie okorenené humorom, ktoré zachytáva strach i radosť mladej ženy tvrdohlavo si raziacej cestu k cieľu.

Drsná, dojímavá, vzrušujúca. Aj taká je kniha od Cheryl Strayedovej. Autorka vo svojej autobiografii opisuje najťažšie obdobie svojho života, keď stratila mamu a dostala sa do bodu, kedy nevedela ako ďalej. Na každej strane vidíme, aké ťažké to Cheryl mala. Máme možnosť prežiť s ňou každú jednú chvíľu, každý okamih jej 1770 kilometrovej púte ešte raz.

Kniha Divočina nie je zrovna typ knihy, ktorú by som čítavala denne. Načo predsa budem čítať o živote niekoho iného, keď si môžem žiť ten vlastný. Omyl. Táto kniha by mala byť zavedená ako povinné čítanie. Plynie z nej totiž veľa ponaučení a hlavne je dôkazom toho, že aj obyčajný človek môže dokázať veľké, priam obrovské veci. Len treba chcieť. Okrem toho má autorka dar opisovať veci mimoriadne živo. Avšak ani tento jej dar nepomohol, keď sa na scéne objavili hluché miesta. Tých bolo v knihe mimoriadne veľa. Kniha je sústredená hlavne na opisy, miestami sa však objavia aj dialógy, ktorých je ale bolestne málo, čo je dosť pochopiteľné, keďže bola nízka pravdepodobnosť, že by Cheryl stretla niekoho na svojej púti.

Nie som žiadny psychológ, a preto sa nechcem vŕtať v Cheryl, no je pravda, že sa mi pri jej rozhodnutiach a myšlienkach pozastavoval rozum. Práve autorkin charakter mi mnohokrát skazil čítanie. Jej rozhodnutie a názory mi niekedy pripadali úplne absurdné, veď kto už len pokladá interrupciu za úplne bežnú vec? Navyše začala podvádzať aj svojho dobráckeho muža, ktorý pri nej stál a pomáhal jej. Pekne sa mu teda odvďačila. Ako som však už povedala, nie som psychológ, a preto nemôžem hodnotiť jej správanie po takej tragickej udalosti ako je smrť jej matky. Aj napriek všetkému ju však obdivujem, zvládla veci, o ktorých sa mne ani nesníva. Musela kráčať v topánkach olepených páskou, stratila sa, odpadli jej štyri nechty na nohách. Myslím, že si rozhodne zaslúži obdiv.

Hodnotenie: ****

Na konci knihy som však bola zmätená, pretože som nemala pocit, že sa autorke podarilo dosiahnuť všetko, čo si zaumienila. Zo svojej púte (túry) sa však vrátila živá a zdravá a jej knihe udeľujem 4 lajky. Táto kniha je vhodná hlavne pre milovníkov príbehov zo života, ale rozhodne by si ju mal prečítať každý. Už len kvôli niektorým krásnym myšlienkam, s ktorými sa ja úplne stotožňujem :)

Za poskytnutie reading copy by som chcela poďakovať vydavateľstvu Ikar.

Recenzoval: Veronika Dedíková

Divočina

Cheryl v tejto knihe opísala svoju cestu po chodníku Pacific Crest Trial (PTC), kde prekonala neuveriteľných 1770 kilometrov. To je niečo, za čo ju obdivujem. Pochybujem, že ja by som dokázala úplne sama prejsť takúto vzdialenosť a nevzdať sa ani pri nepriaznivých okolnostiach. Ona sa nevzdala, kráčala ďalej bez ohľadu na všetko a dokázala to.   

Veľmi sa mi páčilo, ako autorka hovorila o svojej matke a rodine. Úprimne, no nevtieravo. Niekoľkokrát sa jej podarilo dohnať ma k slzám. 

Mohli by sme si myslieť, že vzhľadom na dĺžku knihy a jej obsah sa Cheryl bude veľa opakovať alebo čítanie bude jednotvárne. Ani neviem ako, ale autorka sa tomu perfektne vyhla. Nikdy som nemala pocit, že hovorí o tom istom, nenudila ma, práve naopak. Bavili ma historky z jej predchádzajúce života rovnako ako historky z cesty šikovne zapletené do príbehu.

Druhou stranou mince je samotná Cheryl, ktorá sa na túto túru nevybrala z nudy alebo preto, že to bol jej sen. Nie, ona sa na ňu vybrala, lebo mala zbabraný život a nevedela, čo ďalej. Zo Cheryl mám vlastne veľmi zmiešané pocity. Myslím, že som k nej ostala po celý čas neutrálna, no takmer so všetkými jej rozhodnutiami som nesúhlasila. Bola som zmätená z toho, ako si dokázala zničiť manželstvo, ako to pripisovala skôr tomu, čo povedala, než tomu, čo urobila. Šokoval ma spôsob, akým hovorila o dieťati a potrate. 

Tiež ma dvakrát netešili jej lamentácie, ako sa nepripravila na to či ono. V niektorých jej chybách pri balení som sa našla. Iné mi pripadali priam do očí bijúce (ako napríklad rozhodnutie ísť na takýto typ túry bez predchádzajúceho zlepšenia kondičky). Moja neutralita k nej pretrvala až do konca knihy, lebo som síce jej rozhodnutia neschvaľovala, no ona o nich hovorila tak vecne, až som nadobudla pocit, že pre ňu žiadna iná alternatíva neexistovala, jednoducho si to nedokázala inak predstaviť.

V konečnom dôsledku sa mi kniha veľmi páčila. Autorka má svojský štýl písania, ktorý ma zaujal, často sa jej podarilo vtiahnuť ma do deja natoľko, že som zhltla cez sto strán a ani som si to neuvedomila, čo vlastne znamená, že som Divočinu prečítala na štyri posedenia. Najviac zo všetkého sa mi však páčilo, že sa Cheryl podarilo uskutočniť celú cestu a nakoniec aj zmeniť sa, lebo presne taký dojem som mala na konci knihy. Cheryl sa zmenila k lepšiemu. Našla samu seba a dokázala sa pohnúť ďalej. To je posolstvom, ktoré chcela odovzdať.

Hodnotenie: ****

ĎAKUJEM VYDAVATEĽSTVU Ikar ZA RECENZNÝ VÝTLAČOK KNIHY
Kúpiť knihu Divočina

Recenzoval: Simone Sipriano