Konečne sa rozhodni

Ukážky z knihy

Sedela som sklonená nad zoznamom, ktorý som si v rýchlosti napísala ráno na papier, a kontrolovala som, či som splnila všetky jeho body. Dnešný deň bol mimoriadne rušný a teraz, o siedmej večer, som konečne chcela vypnúť počítač, zhasnúť vzadu svetlá a zavrieť dvere svojho pracoviska.
Svetlo zvonku prenikalo dovnútra v šikmých vejárovitých lúčoch a mne sa zdalo, že ma chcú zlákať von, do teplého piatkového podvečera. Vyjasnilo sa len nedávno, cez deň bolo väčšinou pod mrakom.
Zahľadela som sa cez sklá výkladu do ulice so zvláštnym pocitom nervozity v žalúdku. Vedela som, že dnes sa niečo stane, dnes budem musieť...
„Mami?“ vytrhla ma z myšlienok dcéra, čakajúca pri dverách s rukou na kľučke. „Už vieš, čo urobíš?“
Vedela som. Aspoň som si to myslela.
Prikývla som. „Asi áno.“
„Už si sa rozhodla?“ spýtala sa a v očiach sa jej zračila pochybnosť.
„Zatiaľ to nechajme tak,“ usmiala som sa. „Nechcem sa unáhliť.“
„Vždy si vedela, čo chceš,“ uprene sa na mňa zahľadela, „a najmä, čo nechceš. Len v poslednom čase váhaš, akoby si to ani nebola ty.“
Bože! Keby si ty, dieťa moje, vedelo, aké ťažké rozhodnutia som v živote musela spraviť. A bolestivé. A koľko nocí som prebdela v slzách a pochybnostiach, či som urobila správne.
Lebo niekedy, keď sa zachováte správne, bolí to do zošalenia.
„Natálka, neskôr zistíš aj ty, že nie je všetko v živote buď – alebo. Medzi čiernou a bielou existujú aj sivé odtiene.“
„Buď niekoho máš rada, alebo ho nemáš rada, nie je to tak?“ odmietla moje poučenie. Spodnú peru odula rovnako ako v detstve. Až ma pichlo pri srdci.
Obraz toho malého strapatého dievčatka s odutou perou a nenávisťou v očiach sa na sekundu zjavil predo mnou ako živý.
Hneď som túto predstavu odohnala.
„V osemnástich to tak vyzerá,“ usmiala som sa. „Bodaj by ti to vydržalo aspoň do sedemdesiatky.“
„Mami, nezdá sa ti, že všetko komplikuješ?“
„A tebe sa nezdá všetko príliš jednoduché?“
„Som zvedavá, či v tvojom veku budem ako ty. Dúfam, že mňa taká katastrofa nepostihne,“ povedala ironicky.
Vzápätí zmizla za dverami, stratila sa z miestnosti tak rýchlo ako pred chvíľou moja predstava malého dievčatka.
Pokrútila som hlavou, pozerajúc na dvere, akoby tam ešte bola. Bodaj by bol osud k tebe zhovievavejší, ako bol ku mne. Bodaj by si nemusela čeliť ničomu takému ako kedysi ja.