Lietam v tom tiež

Ukážky z knihy

„Bľabot a bes a zmysel nijaký!“ odcitujem Shakespeara v brífingovej miestnosti. Práve si čítam email od nášho riaditeľa, plný neuveriteľných nezmyslov. Lepšie rozhodnutia by urobil aj malý chlapec. Dorazila som do práce oddýchnutá, po dvoch dňoch voľna a po včerajšom magickom večere s Mathewom, a oni takto...
„Čo budeme robiť, Leni?“ položím najtrápnejšiu otázku na svete kolegyni, mojej ďalšej atypickej kamarátke. Už po zámene mi je jasné, že rovnako by som sa mohla opýtať, aké bude počasie v Osle dňa 25. októbra 2538, ale zúfalstvo ma valcuje.
„Netuším,“ pokrčí plecami, „rada by som však vedela, z čoho zaplatím malému škôlku.“
Ťuknem do monitora počítača:
„To tu zjavne vôbec nikoho nezaujíma.“
Smutne prikývne. Pozerám na ostatné tváre pri počítačoch a vidím znechutenie. Je hrozné, keď sa k vám správajú bez úcty, ktorú si zaslúžite.
V podstate som na tom ešte stále dobre. Som zdravá a - som sama. Lena je sama, ale sama mama. Nezávidím.
„A ako sa má Jurko...?“ snažím sa upútať ju niečím iným. „Nikdy nezabudnem, ako si hovorila, že minule prišiel domov a opýtal sa ťa: Mami, a čo je to ten les?“
Lena prikývne.
„Už ani detstvo nie je ako kedysi.“
„To hovorili aj naši rodičia, asi je to normálne.“
Lena sa usmeje.
„Minulý týždeň vysvetľoval učiteľke, že sa mu nechce kresliť, na ten deň mal iné plány.“
Zasmiali sme sa. Lena pozrela na hodiny a bežala na svoj let.
Bohvie, aké plány má s nami náš zamestnávateľ. A bohvie, či ešte nejaké má...
Medializácia problémov našej leteckej spoločnosti sa odráža na tvárach pasažierov, ktorí už aj v bežných nedokonalostiach vidia blížiaci sa krach. Vojdem do lietadla a s príchodom prvého cestujúceho je dobrá nálada preč. Meškáme totiž dve hodiny, mám dojem, že o chvíľu z toho budú tri.
Oporou mi je akurát naša dnešná „crew“: moja milá Martinka, ktorá prešla psychotestom na poslednom spoločnom lete do Paríža, Marika, skúsená vylietaná stevardka, doktorandka na matfyze (ona je moje eso v diskusiách o IQ letušiek), a kokpit tiež ako z učebnice.
„Ste tá najhoršia letecká spoločnosť na svete!“ šplechne mi do tváre prvý nastupujúci.
„Ale...“ nestihnem.
„No, dobrý určite nie,“ odvrkne druhý pasažier na moje „dobrý deň“.
Hádžem očkom dnu, Martina pri núdzových východoch je ako v osom hniezde. Je mi jej dupľom ľúto. Ja som si v Skyi odkrútila pár rôčkov, zažila som fascinujúcu pracovnú klímu, ale ona ako nový zamestnanec nedostala ani jednu celú výplatu. Hneď ako nastúpila, začalo sa to všetko rútiť dole kopcom alebo povedzme dole runwayom... Dúfať však, že firma naberie rýchlosť a predsa len vzlietne, je príliš naivné.
Cestujúci mi nadávajú, transakčná analýza by poskytla bravúrny obraz projekcie rodič - dieťa. Každý tu totiž na mňa reve, akoby som nemala hotovú úlohu z prvouky.
Nerozumiem tomu. Chápem, že sú všetci nahnevaní... Ale dejú sa aj horšie veci na svete než meškanie. Najviac kričia tí, čo si letenku kúpili za päť korún. A chápem, že je jedno, koľko zaplatili, ale musia, preboha, vedieť, že posádka za to určite nemôže.
Mám chuť postaviť sa doprostred lietadla a narevať na nich, že JA som tu ten najväčší chudák, že robím zadarmo, musela som si požičať peniaze na benzín, aby som vôbec na dnešný let prišla, a uvedomujem si, že postupne, a najmä za smutných okolností strácam prácu, ktorú milujem. Ešte by som si mohla demonštratívne strhnúť uniformu či podpáliť sedadlo.
Napokon sa ovládnem, podarí sa nám zavrieť dvere a dostávame zelenú na odlet.
„Mati, ty vládzeš...?“ pýtam sa s údivom, keď si pred vzletom sadáme na jumpseaty. Veľa cestujúcich si myslí, že popruhy, čo si navliekame cez plecia, sú súčasťou padáka. Kiež by sme také niečo teraz mali, čarovným gombíkom by sme sa vystrelili ako z rakety.