Pravda o Melody Brownovej

Obsah knihy: Pravda o Melody Brownovej

Keď mala Melody Brownová deväť rokov, rodine zhorel dom a s ním aj všetky hračky, fotografie, šaty a staré vianočné pohľadnice. Požiar však nezničil len jej osobné predmety, pripravil ju aj o spomienky. Melody Brownová si nepamätala nič, čo sa odohralo pred jej deviatymi narodeninami.
Teraz tridsaťtriročná Melody žije v malom byte uprostred Londýna spolu so sedemnásťročným synom. Pre oboch vytvorila pekný život a nič na ňom nemieni meniť.
Jedného dňa sa jej však prihodí niečo nezvyčajné. Prijme pozvanie na rande, prvé po ôsmich rokoch, a navštívi predstavenie slávneho hypnotizéra. Zrazu upadne do mdlôb, a keď sa preberie, zistí, že pamäť sa jej vracia. Spočiatku pre ňu nové spomienky nič neznamenajú, no pomaly, deň za dňom, ich v duchu spája a vynára sa skutočný príbeh jej detstva. Lenže s každou záhadou, ktorú vyrieši, sa objaví ďalšia, a každá otázka, na ktorú nájde odpoveď, vyvolá nasledujúcu. Melody už začína pochybovať, či si vôbec niekedy úplne poskladá svoju minulosť...

Z anglického originálu The Truth About Melody Browne (Arrow Books, Londýn 2010) preložila Mária Kočanová.

Ukážky z knihy

V ten deň, keď Ken odviezol Melody do Londýna na stretnutie s novou sestričkou, sa vrátili domov o ôsmej večer. Keď sa blížili k pobrežiu, nad morom zapadalo broskyňové, strieborno zlaté októbrové slnko. Na obzore sa od pobrežia pomaly vzďaľovala výletná loď vysvietená znútra ako lampáš. Prefrčali po nábreží, popri blikajúcom neóne nad prázdnymi arkádami obchodov s rybami páchnucimi octom a popri cukríkovo sladkých obchodoch so suvenírmi. Zaparkovali pred Morelliho zmrzlinárňou.
„Dáš si zmrzlinový pohár?“ navrhol Ken, keď si zložil prilbu.
„Čože, teraz?“ začudovala sa Melody.
„Prečo nie?“
„Mame sme povedali, že budeme doma do ôsmej.“
„Tak jej povieme, že bola hustá premávka. Tak dáš si zmrzlinu?“
Melody cez dvere nazerala do pastelovej fantázie v miestnosti, zahľadela sa na šťastné hlúčiky sediace v lososovoružových boxoch, dlhé lyžičky ponorené do obrovských čiaš so zmrzlinou. Za posledný rok videla zmrzlináreň z diaľky často, ale mama jej zakaždým povedala, že taký prepych, ako je zmrzlina, si nemôžu dovoliť.
„Pozývam ťa,“ vyhlásil Ken, akoby jej čítal myšlienky.
Keď vchádzali dnu, pripadala si ako iný človek. Nečakala, že po zotmení navštívi zmrzlináreň s príjemným mužom s motocyklovou prilbou v ruke. Také niečo by predpokladala o Charlotte.
Objednala si jahodový pohár, Ken vanilkový s čokoládovou polevou a kávu. Keď si zložil prilbu, rozstrapatili sa mu vlasy, líca mal vyfúkané od jesenného vetra.