Náš nešťastný vesmír

Obsah knihy: Náš nešťastný vesmír

Môže vám príbeh zachrániť život?
Meg je spisovateľka žánrovej literatúry, popri tom recenzuje knihy pre miestne noviny a vedie kurzy pre nájomných spisovateľov. Žije v nepríjemnom vlhkom dome v Dartmouthe s večne deprimovaným, nezamestnaným Christopherom. Čiastočné uspokojenie nachádza v dlhých rozhovoroch s priateľmi, no po hádke s Vi sa cíti veľmi osamelá a stratená. Vďaka knihe, ktorú omylom recenzovala, sa zoznámi s koncepciou večného života. Tá ju však nenapĺňa nádejou, naopak, je pre ňu morou. Ocitá sa v labyrinte myšlienok a úvah o zmysle života, vesmíru, literatúry... V zúfalstve poprosí o pomoc more a, akoby zázrakom, krátko nato ju zmluva s televíziou vyslobodí z bezvýchodiskovej situácie. Pre Meg, ktorá sa medzitým nečakane zamiluje do omnoho staršieho muža, sa otvoria nové možnosti: môže si prenajať dom na pláži, venovať sa vlastnému románu, ktorý roky nemohla dokončiť, koníčkom, môže sa pokúsiť o nový vzťah.

Náš nešťastný vesmír je vtipný, vzrušujúci román plný zaujímavých myšlienok, ktorý rozpráva o tom, ako vznikajú a rozpadajú sa vzťahy a ako vám príbeh môže zachrániť život.

Z anglického originálu Tragic Universe (Canongate Books, Edinburgh 2010) preložila Dana Brenčičová.

Ukážky z knihy

Nakoniec som sa zaviezla s B na Slapton Sands, stála som na štrkovitej pláži a rozmýšľala, aké by to bolo vojsť do plytkého modrého mora a nikdy z neho nevyjsť. Samozrejme, že som doň nevošla. Namiesto toho som hľadela na zem a uvažovala o tom, že aj keď štrkom hýbeme, zostane vždy len štrkom.
Stála som na brehu, dívala sa na lámajúce sa vlny a povedala som: „Pomôž mi,“ a ticho som dodala: „prosím“. Pri tom prosení sa mi tlačili slzy do očí. Ale more mlčalo, iba šplechlo ku mne ešte viac vĺn. Tak som zodvihla niekoľko veľkých kameňov a predstavila si, že každý z nich zhmotňuje jeden z mojich problémov. Hádku s Vi. Trvalý nedostatok peňazí. Christopherovo zúfalstvo. Moju beznádej. Vlhký dom. Môj román. Sex. Mohla som v tom pokračovať, ale mala som pocit, že tu by som mala prestať. Potom som hodila tie kamene do mora, ale vôbec som nemala pocit, že som ich odhodila, akosi ma to ťahalo za nimi. Keby som ich nasledovala, cítil by sa Christopher na mojom pohrebe trápne? Bol by nekrológ?