Kresba v prachu

Obsah knihy: Kresba v prachu

Kresba v prachu, pozoruhodná románová prvotina Zoë Kleinovej, vtiahne čitateľa do strhujúceho ľúbostného príbehu, v ktorom sa biblické časy prelínajú s našou prítomnosťou.

Američanka Page Brookstoneová riskuje svoju profesijnú kariéru archeologičky, keď iba na základe prosby arabského páru rozbehne výskum v izraelskom Anatote. Manželia tvrdia, že vo svojom dome vídavajú duchov dvoch milencov. Každého, kto sa v ňom ocitne, vraj zachváti láska a túžba. Priamo pod ich obývačkou Page objaví kosti osudom ťažko skúšaného proroka Jeremiáša a záhadnej ženy Anatiye, zakliesnené vo večnom objatí. Spolu s pozostatkami milencov Page odhalí aj starobylý zvitok, ktorého autorkou je práve Anatiya. Jej mystické slová otrasú pevnými základmi po stáročia známeho Jeremiášovho príbehu. Aj Page uviazne v sieťach zakázanej lásky, nástojčivej a občas málo zrozumiteľnej. Postupne zo seba striasa prach mŕtvych, ktorými sa celé roky zaoberá, a pokúša sa hľadieť na seba aj okolitý svet inými očami. Odvážne sa pustí do neľahkého zápasu s tými, ktorí chcú navždy umlčať Anatiyinho náruživého ducha.

Preklad Lucia Buzgovičová

Odkazy

• Kresba v prachu (16.8.2010)

Ukážky z knihy

Zhora sa už nič neozýva, s Mortichaiom sa teda znovu pustíme do steny. Cisternu rozozvučí klepot krompáčov. Pociťujem vnútorný pokoj. Akoby nás všetkých pohltilo to, čo práve doznieva medzi milencami na poschodí. Sekám do vnútornej steny a v mysli si opakujem: „Som tu. Neboj sa. Idem si po teba.“ Mám tušenie, ktoré sa vymyká zdravému rozumu, že za stenou nájdem seba. Vlastnú stopu, ktorá čaká, kým ju niekto oživí a zjednotí so zvyškom. O pol druhej popoludní sa prebúrame dnu. Krompáčmi povyberáme úlomky tehál, ktoré napadali dovnútra.
Chvejem sa na celom tele.
Pozriem sa na Mortichaia. Jeho tvár je jasná ako mesiac v splne, keď pláva nad rozbúrenými morskými vodami. Rozdelili sme Červené more. Uvedomím si, že mi nezáleží na tom, čo sa medzi nami stane. Práve zažívam raj. Možno takto vyzerajú nebesá. Kým ostatní sa modlia a upínajú zrak k oblohe, svoje nebo som našla tu dole. Tu, s ním, mimo reality, možno to stačí. Ak mám po zvyšok svojho života žiť z tejto chvíle, z tohto okamihu večnosti, je to v poriadku.