Anjelská hra

Obsah knihy: Anjelská hra

Košatý príbeh románu Anjelská hra sa odohráva v Barcelone v rokoch 1900 až 1930. Opäť vstupujeme do barcelonského kníhkupectva Sempere a synovia a tajuplného Cintorína zabudnutých kníh a stretávame viaceré postavy z predchádzajúceho románu Tieň vetra.
Mladý novinár a spisovateľ David Martín prijíma v kritickom okamihu svojho života veľkorysú ponuku záhadného vydavateľa a podujme sa napísať preňho knihu, akú ešte nikto nenapísal. Faustovský motív pokušenia a túžby po ľudskej a autorskej nesmrteľnosti je odkazom na minulosť i pripomenutím súčasnosti. Barcelona, ktorá aj v tomto románe vystupuje nielen ako kulisa, ale ako jedna z postáv, je tentoraz modernistická, gaudíovská, staré štvrte a špinavé zákutia ustupujú novým uliciam, štvrtiam, parkom, po svetových výstavách zostávajú v meste architektonické a technické vynálezy, vybuchujú sociálne nepokoje. Uprostred rodiacej sa novej Barcelony žije staré mesto s úzkymi fantazmagorickými uličkami a pod ním bludisko chodieb a kanálov, plné duchov a tieňov minulosti. Spoznávame honosné vily starých a nových boháčov na úpätí Tibidaba, vznikajúcu novú štvrť Ensanche a slávnu Triedu Diagonal, obývanú priemyselníkmi, bankármi a právnikmi, Raval, vykričanú štvrť kabaretov a nočných klubov, úzke páchnuce gotické uličky starého mesta, nebezpečnú robotnícku štvrť Ribera a Somorrosto, dnes už neexistujúcu štvrť chatrčí a bedárov na morskom brehu.
Po holde čitateľom a úžasnej radosti z čítania, aký autor vzdal v predošlej knihe Tieň vetra, v Anjelskej hre vzdáva hold spisovateľom, vzrušujúcemu i bolestnému tvoreniu.
V románe sa spájajú prvky realistického románu 19. storočia, mysteriózneho, gotického románu a ľúbostnej romance s postupmi detektívky. Bohatý barokový jazyk Zafónovho románu pripomína hravé arabesky a ozdoby na vežiach a vežičkách modernistických stavieb, realistické a súčasne plné fantázie a snových predstáv.

Odkazy

• Aká kniha pod stromček? (8.12.2009)

Ukážky z knihy

Vďaka slovám som sa mohol premiestniť do čias, ktoré som pokladal za stratené, do noci, keď zavraždili môjho otca vo dverách redakcie. Spomenul som si na dni v denníku La Voz de la Industria, na roky, ktoré som prežil vďaka spisovaniu polnočných príbehov, a na prvý list podpísaný Andreasom Corellim, ktorý mi núkal splnenie mojich veľkých túžob. Spomenul som si na prvé stretnutie s patrónom na terase vodojemu a na dni, keď jediným horizontom, ktorý som mal pred očami, bola istota neodvratnej smrti. Povedal som mu o Cristine, o Vidalovi a o našom príbehu, ktorého koniec by bol schopný predvídať ktokoľvek. Okrem mňa. Povedal som mu o dvoch knihách, čo som napísal, jednu pod vlastným a druhú pod Vidalovým menom, o strate svojich úbohých nádejí a o popoludní, keď som hľadel, ako moja mama hádže do odpadkového koša jedinú dobrú vec, ktorú som podľa mňa v živote urobil. Nehľadal som u inšpektora ľútosť ani pochopenie. Stačilo mi, že som sa usiloval vykresliť imaginárnu mapu udalostí, ktoré ma priviedli do tejto miestnosti, k okamihu absolútnej prázdnoty. Vrátil som sa do domu vedľa Parku Güell a do noci, keď patrón vyslovil ponuku, ktorej som nedokázal odolať. Priznal som sa k prvým podozreniam, k tomu, čo som zistil o minulosti domu s vežou, o záhadnej smrti Diega Marlascu a o sieti klamstiev, do ktorej som sa zamotal, alebo ktorú som si vybral, aby som uspokojil svoju márnivosť, chamtivosť a chuť žiť za každú cenu. Žiť, aby som mohol vyrozprávať svoj príbeh.