Jedy

Fulmekovej príbeh vyhovie druhej spomínanej cieľovej skupine. Ide o záznam ženských životov ticho a temne stravovaných jedmi bublajúcimi pod ich povrchmi, ktoré korodujú nezamýšľanou banalitou každodennosti a ktoré ubíjajú nechcené dôsledky.

Hlavná hrdinka Soňa uteká z malomesta do Bratislavy, stretáva tu lásku, presnejšie ženatého muža, otehotnie s ním, fatálne sa v dotyčnom zmýli i sklame a je nútená sa dočasne (no vzhľadom na finančné možnosti s desivou perspektívou trvalosti) navrátiť aj s dcérkou naspäť pod komplikovane "ochranné krídla" zlovoľnej matky.

Tá, mimochodom, v príbehu vonkoncom nezohráva sekundárnu úlohu, práve naopak! Zatrpknutá Pavlína (v knihe neľútostne nazývaná ako "stará Durgová") svojou "dobre mienenou" starostlivosťou ničí dcérin život.

Tým viac, že slobodná Soňa - videná cez optiku sveta starej Durgovej - trpko a hanebne zlyhala a zničila tak posledné ambície matky z vlastného nenaplnenia, delegované na dospelú dcéru.

Niet sa čomu usmievať

Niet sa kam podieť pred nemožnosťou vyriešiť vzájomnú situáciu, niet životnej radosti, niet mužov, ktorí z lásky k ženám hory prenášajú, niet dúfajúcich a šťastných žien. Asi všetko uvádzané ostalo v rámcoch a ilúziách klasickej literatúry. Namiesto toho sledujeme len nočné mory výčitiek a ľútostivých výlevov, vyratúvanie obetovaného a plazivú všadeprítomnosť konštatovania, že "život sa nikdy nemení tak veľmi a tak rýchlo ako sa nám zdá" (str. 48).

Najnovší román Denisy Fulmekovej o bezmocnom, banálnom ženskom údele akoby zámerne plynul bez humoru, v jednom rytme, v jednej tónine. Napokon - usmievať sa niet čomu: osudové zvraty prinášajú pramálo vzrušivého chvenia či vášní. Minimalistické vyznenie (života, nie literatúry) môže byť len rezignáciou z niekdajších idealistických snov o budúcnosti, v ktorých naša súčasná osamelosť bola len veľmi nepravdepodobnou budúcnosťou.

Sylvia Porubänová (autorka je sociologička)