1000 zaujímavostí Slovenska

Základom encyklopédie sú fotografie, ku ktorým nechýba popis. Keď ňou človek listuje, cíti ako našou krajinou kráčali európske dejiny a aké pozoruhodné výtvory zanechala matka príroda. Nielen známe pamiatky, kaštiele, kúpele, ale aj moderné stavby či nezvyčajné prírodné úkazy. Nezávidím zostavovateľovi Jánovi Lacikovi – určite mal problém vybrať tých tisíc naj, hoci to číslo vyzerá na pohľad vysoké. Pri výbere rozhodovalo napríklad estetické kritérium, keďže niektoré kaštieliky a cirkevné stavby sa do výberu nedostali. Jednoducho boli značne poškodené a zdevastované. Tiež sa tam nedostali ťažko fotografovateľné objekty, povedzme spečený val v Štiavnických vrchoch (toto prehistorické opevnenie sa niekedy nazýva aj slovenský čínsky múr) alebo Špaňodolinský banský vodovod ešte zo 16.storočia.

Tak ako mal autor Lacika asi problém vybrať tisícku naj objektov, asi každému čitateľovi bude vo výbere čosi chýbať. Hoci keď som ja len pre zaujímavosť hľadal, či bude v knihe to moje, vždy som našiel. Či už Špania dolina, jaskyňa Driny, kamenný vodopád pod Šomoškou alebo Parížske močiare pri Gbelciach.

„1000 zaujímavostí Slovenska“ je určite cenná encyklopédia, vynikajúca inšpirácia pre turistov a cyklistov, nad ktorou zaplesá nejedno srdce (a nielen milovníka Slovenska). Hoci každý má tú svoju hitparádu najkrajších a najobľúbenejších miest na Slovensku....

mib

Tatry, najmenšie veľhory, chrámy, ten v Košiciach je skvost, oltár v Levoči, výnimočný, Banská Štiavnica, jedinečná, vodné mlyny na Malom Dunaji, zákutia zabudnuté časom. Isto by sa dalo pokračovať, škrabkajúc sa po hlave, čo ešte. Ján Lacika dal tých zaujímavostí dokopy tisíc, ale isto by ste v nich niektoré tie vaše nenašli. Slovensko je totiž naozaj plné zaujímavostí a ten kostol, okolo ktorého denne chodíte, môžete odrazu vidieť inými očami, keď si o ňom prečítate v knihe. A práve preto je Lacikova kniha na dobrej polceste k tomu, aby si zaslúžila pritiahnuť na seba pozornosť.

Tisícka zaujímavostí ukazuje Slovensko ako krajinu nielen obsahom, ale aj formou. Tu sa do knihy, ktorá je pekná svojím nápadom, odrazu vkrádajú typické slovenské malosti. Publikácia má niekoľko autorov fotografií: Lacika, Demuth, Lomnický, Kállay, Rengevič či Sternmüller. V preklade to znamená - čo autor, to iný autorský rukopis, iný pohľad, iná práca so svetlom. Rozkolísanú estetickú úroveň fotografií dopĺňa slušne povedané zvláštny spôsob zalomenia. Fotografie a texty sú naskladané priam regálovým spôsobom, skôr ako dokumentárny archív, než prehliadka. Čo sa pomestí, dajme. A keď sa už pustíte do čítania, trocha vás prekvapí akýsi duch minulých liet. Pri dnešnej pestrosti encyklopédií je zarážajúce, že redakcia nenavrhla autorovi urobiť knihu príťažlivejšiu a faktografickejšiu napríklad tým, že by sa štandardizovali heslá do vizuálne prehľadnejšej a tým zrozumiteľnejšej, "multimediálnejšej" podoby.

Keď sme pri sprehľadnení, priam sa až žiada, aby knihu sprevádzal aj súbor máp, ktoré by presne lokalizovali jednotlivé zaujímavosti. Nie každý vie, kde sa nachádza hoci vodný mlyn v Jelke či obec Žehry. Alebo ak už vie, kde to je, tak možno nevie, že v okruhu pár kilometrov sa dá nájsť kopec ďalších zaujímavostí spojených spoločnou históriou či fascinujúcich prírodných úkazov.

Tisícka zaujímavostí zo Slovenska zostala na polceste. Ako to už na Slovensku býva, veci si dorábame len tak na pol plynu.

_{Zdroj: Pravda; Martin Kasarda}