Vtáky bez krídel

Na margo osoby Louisa de Berniéres resp. jeho tvorby som počula istý postreh. Vraj čítanie jeho románov bolí. Neviem sa vyjadriť, či to skutočne možno povedať o každej jeho knihe, o tejto však určite áno. Román by sa teoreticky mal páčiť všetkým milovníkom fiktívnych príbehov, ktoré sa odohrávajú na pozadí skutočných historických udalostí. Čitateľov vráti späť v čase, na prelom 19. a 20. storočia, kedy sa nelámali len storočia, ale aj ľudské životy a zavedie do mestečka Eskibahče, ktoré leží kdesi na území dnešného Turecka. Tu si zväčša v pokoji a zhode, bez väčších konfliktov, nažívajú moslimovia a kresťania, pôvodom Turci, Gréci, Arméni a mnohé iné etniká, jedným slovom Osmani, ktorých náboženstvo, kultúra a zvyky sú tak nerozlučne späté, že si už nevedia predstaviť život jeden bez druhého, kým ich spolunažívanie nenaruší a nakoniec nenávratne zničí obdobie vojenských konfliktov, perzekúcia, etnické čistky, pochody smrti, násilné presídľovanie obyvateľstva... „Pre vtáky s krídlami sa nič nemení – letia, kam sa im zachce, nepoznajú hranice a ich škriepky sú bezvýznamné. My sme však navždy upútaní na zem, nech by sme čo ako vysoko vyliezli a mávali rukami. Keďže nevieme lietať, sme odsúdení robiť veci, ktoré nám neosožia. Keďže nemáme krídla, ženú nás do bojov a do ohavností, ktoré nevyhľadávame a potom, keď je po všetkom, vrchy sú zrovnané so zemou, údolia sa zdvihnú a útesy sa zrútia do mora.“ Vtáky bez krídel sú nerušivou zmesou prostých „ľudových príbehov“ a strohejších opisov politického diania, niekedy až príliš náročných na pozornosť. Stretnete sa tu s mnohými postavami, ktorých životné príbehy vás začnú skôr či neskôr zaujímať, takže budete netrpezlivo listovať ďalej. Mne osobne prišla vhod najmä tá „politická rovina“ a prekvapil ma obrovský autorov prehľad, nakoľko toto obdobie tureckých, resp. aj gréckych dejín mi nebolo veľmi známe, doteraz som poznala len neskoršie až súčasné turecké obdobie z románov Orhana Pamuka. „Spomedzi kameňov vyrážali oleandre, myrta a tymian a na jar rozkvitli divé maky, ktorými zarástli bojiská. Stráne Achi Baby sa od nich sfarbili do ostročervena, lebo v rozrumenej zemi sa im darí ako červom v mrtvolách. Predstavoval som si, že každý divý mak je odkazom od jedného vojaka a červený je od jeho krvi, a spomenul som si pritom na všetky roky doma, keď maky nevedno prčo vzišli ružové a ľudia o tom debatovali a lámali si hlavy, prečo je to tak.“