Jakaranda

Príbeh o tom, že stačí málo, aby sa najlepší priatelia rozkmotrili a sused začal vraždiť suseda. O tom, že keď vypukli boje medzi Hutuami a Tutsiami, nikto neriešil, či ste muž, žena, dieťa. Ak stojíte "na opačnom brehu", skrátka si zaslúžite mačetou do hlavy. Alebo niečo oveľa, oveľa horšie...Táto kniha mi ako matke zlomila srdce hneď niekoľkokrát. Milan má rwandskú matku, o ktorej minulosti nič nevie, pretože žijú vo Francúzsku, čo je od Rwandy poriadne ďaleko. Avšak nie tak ďaleko, aby sa raz na ich prahu neobjavil malý Claude, vyziabnutý chlapec s poriadnou ranou na hlave. Takže pomaly, ale isto sa Rwanda dostáva Milanovi nielen do života, ale hlavne do srdca. Milanov život by sme mohli rozdeliť na "pred Claudom" a "po Claudovi" a tieto dva životy sú diametrálne rozdielne. Keď sa dostane so svojou matkou, stále plnou tajomstiev, do jej rodnej krajiny, zisťuje, že je jedno, ako ďaleko od týchto masakrov bol. Nikdy nebol celkom mimo nich ... A síce matka stále zaryto mlčí a všetci jej známi sa tvária "ja nič, ja muzikant, nech ti sama povie", Milan sa nedáva odradiť a rozhodne sa študovať právo. A ako svoju záverečnú prácu si vyberie práve Rwandu a súdne procesy gacaca, ktoré mali slúžiť ako vyrovnanie po genocíde z roku 1994 (nie tak dávno, však moji zlatí? Stále budem tvrdiť, že pokoj a sloboda nie sú samozrejmosťou). Myslela som si, že knihu zhltnem na jeden nášup, pretože je útla. Nezhltla som ju na jeden nášup, pretože rozprávanie ľudí, ktorí toto obdobie prežili, mi opakovane vháňalo slzy do očí, nestíhala som žmurkať, aby som ich zahnala, a po pár stranách som sa nimi dusila.  A keď už som si myslela, že ten emočný masaker je za mnou, nastúpila úžasná, silná Stella a jej rozprávanie o Rosalie, prababičke, ktorá sa dožila cez sto rokov a zažila ako dobré, tak zlé časy, popravde asi viac tie zlé. Ako ma bolela celá kniha, tak toto rozprávanie ma bolelo úplne najviac. A poplakala som si aj v závere, pretože som celú knihu chcela na Milanovu matku nahulákať, že sa správa absolútne odporne voči vlastnému synovi a že je fajn mať múry, ale preboha, nemajú ťa chrániť pred vlastným deckom.Potom som pochopila. Všetko a ešte oveľa viac. Jakaranda je ťažké čítanie. Budete sa hnevať, budete zatínať päste, krútiť hlavou či potláčať slzy (premôžu vás, nesnažte sa). Budete chcieť objať Milana, povedať Claudovi, že je milovaný, povedať Stelle, že je v poriadku cítiť bolesť za niečím, čo bolo roky súčasťou jej života. Budete chcieť sedieť s Rosalie v izbe a nahrávať si jej nekonečné spomienky na kazety. A rozhodne patrí k príbehom, kde knihu síce po prečítaní odložíte do police, ale postavy s vami ešte chvíľu zostanú a pripomenú sa vám, keď to budete najmenej čakať. 

Kedy naposledy ste siahli po knihe, o ktorej ste vedeli, že vás totálne rozreve, ale aj tak ste to urobili? A ešte sa na ňu aj tešili? "Sedeli sme s rodičmi pri večeri a mlčky, nezaujato pozerali správy, akoby to nemalo s nami nič spoločné, akoby sme nepočuli Claudovo volanie o pomoc prichádzajúce zo sveta, ktorý nebol náš..." Osobne preferujem veselé príbehy a temnote či dráme sa čoraz viac vyhýbam, no táto kniha je mimo všetky kategórie, lebo tá temnota presakuje do dejín sveta, v ktorom žijeme. Kiežby to bola fikcia a ja by som si po dočítaní mohla povedať - vau, to bol silný príbeh. Lenže od fikcie to má ďaleko a ja som počas čítania mala na jazyku skôr - k***a, a to sa ako mohlo diať? A teraz na veselšiu nôtu... "Kamkoľvek človek pozrel, mesto sa rozpínalo v miernych oblúkoch, vlnilo sa v kopcoch a údoliach. Mama sa mlčky dívala z okna. Vo svojej krajine (Rwande) nebola 25 rokov. Na čo asi myslela?" Tento autor je moja srdcovka, lebo jeho knihou Malá krajina vo mne vyklíčila láska k vydavateľstvu TATRAN. Teraz vyšiel ďalší preklad jeho unikátnej tvorby a ja som sa na Jakarandu tešila celé mesiace aj s vedomím, že mi roztrhá srdce. Ale autor píše tak pútavo a svojím spôsobom krásne aj o tom srdvervúcom, že knihu nepustíte z ruky. Pred čítaním jeho tvorby som o genoc*íde medzi Hutuami a Tutsiami ani netušila, jeho svedectvá mi poriadne rozšírili obzory, no doteraz neviem spracovať, ako čosi také dokázali ľudia dopustiť medzi sebou a nikto nezasiahol skôr. Hlava mi to neberie, napriek tomu budem túto knihu a autora odporúčať, kade chodím, lebo si zaslúži obrovskú pozornosť. „A z čoho žijú?“ „Z toho, čo všetci. Z vynaliezavosti.“ Ešte aj urobiť fotku ku knihe tak, aby to bolo adekvátne, bol ťažký oriešok, ale viete čo? Ja som sa pri knihe aj usmievala, lebo hlavný hrdina, ktorý vyrastie v Paríži a celý život ho to ťahá ku koreňom z maminej strany, vedel aj spolu so svojimi priateľmi vykúzliť nefalšovaný úsmev na tvári. Takže to nie je len o zlyhaní spoločnosti, ľudskej hlúposti a nezmyselnej nenávisti, je to predovšetkým príbeh o láske, rodine, priateľstve a nádeji. Vnútri vás čaká presne taký hlboký príbeh, aký predpovedá táto nádherná obálka a 224 strán vám prejde pod rukami ako nič. No zasiahne vás a pravdepodobne si tohto autora zamilujete tak ako ja.