Kamarát Jašek

„Dni sú zázračne krásne. Hlboké, priestranné, oboma koncami pripnuté k večnosti.” Aj vety Dobroslava Chrobáka sú krásne. Každú jednu som si vychutnala, slová, ktoré som už dávno nepočula, mi zabrnkali na nostalgické strunky. Plnými dúškami som nasala poetickú atmosféru pokojného, ale aj ťažkého života na slovenskom vidieku, ulahodilo mi, ako prirodzene a s ľahkosťou Chrobák do na emócie bohatých poviedok a noviel majstrovsky zapracoval hlas prírody a s ľahkosťou ukázal krásu obyčajných maličkostí. Osem naturistických próz z debutovej zbierky autora Kamarát Jašek má rôznu typologickú orientáciu, no všetky spája podmanivý jazyk, ktorý mi úplne učaroval. Beznádejne som sa zamilovala do šumotu miazgy v steblách trávy, do vône ihličia a ozveny dávnych časov, v ktorých znejú príbehy o priateľstve, charaktere, láske, smrti, odcudzení, túžbach, hľadaní si svojho miesta, vnútorných i medziľudských konfliktoch, ostrom kontraste dediny a mesta… „Všetko, čo vidíš, celý svet je, hľa, takto odrôtovaný neustálym, plynulým, pechorením sa človeka. (...) Treba, či netreba sa nad tým trápiť? (...) Pravdaže, len tešiť sa treba. Tešiť sa, že to vidíš, (...) a najmä, že sám si do toho zapätý, že sám si účastný drobným svojím kúskom celej tej ohromnosti.“ „Celé nešťastie je v tom, že jej podoba, jej úsmev, tvár a oči boli vo mne dávno vytlačené, ako podoba mušle v kameni… Jej chôdza a všetky jej pohyby boli mi známe dávno predtým, ako som ju poznal… Vo zvlnení kopcov nášho chotára bolo zvlnenie jej bokov pri chôdzi… Dotyk jej dlane bol mi známy z dotyku vetra na tvári a hebkosť jej líca poznal som z hebkosti mladej trávy… Dávno som bol presvedčený, že jedného dňa stretnem sa s ňou celkom zblízka, pristúpim k nej blizučko a spýtam sa jej, či sa tiež na mňa trochu pamätá… Veľmi sa teším, že slovenská klasika vychádza v takomto krásnom šate.