Amadoka

Neviem ani spočívať, koľkokrát za život som si už povedala, na toto by som najradšej zabudla. No môžem zodpovedne prehlásiť, že na toto monumentálne dielo sa to nevzťahuje. Na knihu Amadoka totiž siaha naozaj máloktorá. Jej spôsob zobrazenia, ako sa haraburdie ešte môže zísť a premeniť sa na neoceniteľný poklad, akú silu dokáže mať vizualizácia, obyčajný vŕzgajúci okenný rám či červený rúž je neskutočný. Prekvapilo ma, koľko toho človek má zakoreneného, nevyriešeného v mozgovej kôre z vojny so sebou samým i spoločnosťou. Aké náročné je mať sa rád spoločne s chybami, aké náročné je zmieriť sa s nepriateľom, lebo iba tak aspoň tuší, aký je naozaj. Zároveň je na zaplakanie, koľko vecí je schopný vymyslieť, len aby zabudol. A pritom potrebuje toľko trpezlivosti na čo i len malinkú štrbinku spomienky. Aby toho málo nebolo, tak pod kulisami tohto všetkého dejiny Ukrajiny dostávajú na prerozprávanie čoraz viac priestoru. Pre moje zvedavé ja našťastie úplne inak ako to poznám zo školských lavíc. Lebo ma snáď prvýkrát v živote zradí vlastný hlas. Tu totiž vedia rozplakať, rozľútostiť i zdvihnúť krvi tlak aj verejné budovy či dom, v ktorom už býva niekto iný, jedlo alebo osobné predmety ako fotoaparát. Stále som však čakala, kedy sa konečne prevezme zodpovednosť na národnej úrovni. Avšak má štát vôbec svedomie? Alebo stále platí, bližšia košeľa ako kabát? Podobne polemizovať by sa dalo pokojne na dve ďalšie strany. Veľa zaujímavých vecí totiž ako rieka vyplaví i vstrebe tento fenomenálne preložený počin.