Iskra života

Pri podobných knihách sa často sama seba pýtam, prečo si toto robím. Prečo sa opakovane trápim pri čítaní kníh, z ktorých mi je akurát do plaču. Ale zas a znova si uvedomím, že presne toto treba čítať. Niektorí by mali aj povinne, aby si pripomenuli hrozné časy zverstiev, ktoré si mnohí vedeli tak ľahko ospravedlniť. Iskra života opisuje život v koncentračnom tábore. Deň po dni, alebo skôr minútu po minúte ľudia prežívali na prahu smrti. Stačilo, aby nedostali večerný prídel biedneho jedla a ráno sa už nezobudili. Väzeň číslo 509 po dlhých rokoch strávených v tábore už pomaly ani nedúfa v koniec vojny a slobodu. Už si ani nevie predstaviť ako by vyzeral normálny život. So svojimi spoluväzňami má zabehnutý systém, vďaka ktorému sa im darí prežívať. Nielen neľútostné podmienky v tábore, ale aj tyranizovanie od väzniteľov. Postupne sa však, deň za dňom, nálada v tábore mení. Niečo sa blíži, esesáci sú ešte krutejší a väzni sa začnú pripravovať na najhoršie. Ale možno sa blíži práve tá chvíľa, na ktorú preživší čakajú - oslobodenie a nový život. “Väzni stáli nahí, každý z nich bol človek, no už dávno na to zabudli.” Je to presne také čítanie, aké by ste z koncentračného tábora čakali - kruté a ťažké. Zo 100 kilových chlapov sú 35 kilové trosky, ktoré ledva kráčajú. Hlavné jedlo majú kúsok chleba. Na jednej posteli sa striedajú štyria. Mŕtvy sú len čísla, ktorých sa treba rýchlo zbaviť. Napriek všetkému sa však väzni snažili zachovať si ľudskosť, pomáhať si navzájom a rozdeliť sa o to málo, čo dostali. Čo mi dvíhalo tlak, boli tí druhí. Tí, čo “len plnili rozkaz” a tým si vedeli ospravedlniť všetko zlé, čo vykonali. Neskutočná krutosť konaná na druhých a ešte konaná s veľkou radosťou. Lebo ten, kto je iného náboženského či politického vyznania si to predsa zaslúži, či nie? Vynikajúca kniha. S ťaživou atmosférou, neľudským zaobchádzaním a neutíchajúcou, malou iskričkou nádeje.