Plyniem ako rieka

Ako som vnímala hlavnú hrdinku Victoriu Nash Keď som začala čítať, spoznala som len 17-ročné dievča v roku 1948, ktoré žilo v malom mestečku Iola v Colorade. Bolo mi jej neskutočne ľúto, pretože po tragickej rodinej nehode zostala jedinou ženou v dome plnom chlapov. Musela sa starať o otca, zatrpknutého strýka a krutého brata, pričom všetok jej čas pohltila drsná práca v rodinnom broskyňovom sade. Fascinovalo ma však, ako sa z tohto tichého, poslušného dievčaťa pod tlakom osudu stala neuveriteľne silná a nezlomná žena. Sledovala som jej premenu s napätím a obdivovala som, akú divokú vnútornú silu v sebe dokázala objaviť, keď prišli tie najťažšie rany života. Dej, ktorý ma úplne pohltil. Príbeh ma vtiahol do troch hlavných fáz Victoriinho života, ktoré autorka vykreslila priam majstrovsky: • Zakázaná láska a predsudky: Všetko sa spustilo, keď Victoria v meste stretla Wilsona Moona, mladého indiánskeho tuláka. Ich hlboké puto ma dojalo, no konzervatívne mestečko plné rasizmu im nedoprialo šťastie. Táto línia priniesla obrovskú tragédiu, z ktorej som mala až husiu kožu. • Boj o prežitie v divočine: Po dramatických udalostiach bola Victoria nútená utiecť sama do drsných hôr Colorada. Tieto pasáže som doslova hltala. Prežívala som s ňou absolútnu samotu a to, ako ju divoká príroda učila zoceliť sa a urobiť tie najbolestivejšie rozhodnutia, aké si matka a žena vôbec dokáže predstaviť. • Miznúci svet pod hladinou: Keď sa Victoria pokúšala poskladať kúsky svojho života, prišla ďalšia rana. Jej rodná dedina mala byť kvôli stavbe priehrady kompletne zatopená. Veľmi som jej držala palce v jej zúfalej snahe zachrániť aspoň rodinné broskyňové stromy a presadiť ich inde, kým jej minulosť definitívne zmizne pod vodou. Celý dej na mňa pôsobil ako strhujúca, citlivá a nesmierne inšpiratívna cesta o tom, ako nestratiť samú seba, aj keď sa človeku zosype celý svet.