Džinovia

Kto by dnes netúžil "pošúchaním lampy" vyslobodiť svojho osobného džina. Keď slzné kanáliky nevládzu natoľko, že aj kuchynský stôl začnete nenávidieť. Keď jediné, čo chcete je, aby niekto prevzal minimálne polovicu ťažoby z pliec trebárs aj len utrením spoteného čela akoby bolo zaroseným sklom. Keď prahnete iba po troške hrdosti či uznania. Keď už viac nechcete byť pre druhých len zábradlím na schodoch. No aspoň raz za čas si kúpiť niečo pre radosť. A nie len vtedy, keď niečo nutne potrebujete. Aspoň raz týždenne si dovoliť cítiť sa pekná. Aj keby to malo byť iba formou nalíčenia rúžu na pery. Predstavte si, takto nejako podobne to tiež vníma každá z postáv príbehu, na ktorý ste práve narazili. Až do momentu, kým si neprajú všetko vrátiť späť, pretočiť ako videokazetu tak intenzívne, až to bolí. Cez tento veľký rodinný portrét autorka prehovára do duše o veciach, z ktorých robíme tabu tak od srdca, nežne a citlivo zároveň, že žiadna inštitúcia, a hádam ani moja mamina by to nezvládla lepšie. Celkom bez ťažkostí ma nabáda k tomu, len tak si s ocinom posedieť. Bez toho, aby nás delili celé pohoria. Kým je ten čas a tá šanca to urobiť. Na prvýkrát som asi ani nepostrehla celú jeho paletu farieb a ťahov. Mimoriadne výstižný kúsok. Mám nad čím premýšľať.