Voda v jazere nikdy nie je sladká

Názov knihy? Zaujímavý ! Obálka? Perfektná ! Obsah? Nemám slov ! Prvou ženou, ktorá sa nám v príbehu objavuje je Antonia Colombová, matka, ktorá už päť rokov čaká na pridelenie sociálneho bytu, pričom všetky podmienky sú už splnené. Neprimerané podmienky, dvadsať metrov štvorcových pre rodinu so štyrmi deťmi. Žijú na samom dne. Manžel je invalid, a tak všetko ostáva na Antonii. Darmo, prostredie v ktorom blízko pri vašom dome vidíte človeka v bezvedomí so zapichnutou ihlou v žile nie je práve najlepšou voľbou pre deti. Avšak, čo sa mi na Antonii nesmierne páčilo, bola jej odhodlanosť. Možno nedávala deťom všetko čo potrebovali, ale čo najlepšie robila to čo mohla vzhľadom k podmienkam, v ktorých žili. I keď sa im podarí konečne presťahovať, stále sú nízko na spoločenskom rebríčku, nemajú veľa peňazí ani známosti. Náročná životná situácia v rodine, samozrejme, vplýva aj na deti. Bližšie sa dostávame k bohatému vnútornému prežívaniu jej dcéry Gaii, ktorá odhodlanosť zdedila po svojej matke. Snaží sa vyťažiť so všetkého čo sa dá, má predsa právo na šťastie a urobí všetko pre to. Jednoducho, Gaia chce zapadnúť. Chce ísť svojou vlastnou cestou, žiť, i keď neraz je to náročné. Zaroveň, vzťah medzi ňou a matkou je častokrát veľmi vypätý. •Prečo musí vždy odporovať ? Týči sa ako priehrada. Prečo mi nie je nablízku ? Ako všetky matky alebo aspoň ako matka, ktorú by som chcela, nedáva pusy, nepohladí, neučeše vlasy, neubezpečí, nepodporí, len súdi a vyžaduje, len ponižuje a obviňuje a zdôrazňuje koniec snov a nádejí. Román vás hneď vtiahne do deja. Postupne graduje a vy sa neviete odtrhnúť od všetkého nešťastia, pocitov a prežívania postáv. Opäť trefná, detailná sonda do ľudského myslenia, emočného sveta a komplikovaných medziľudských vzťahov. Je náročné nájsť si vo svete svoje miesto. Obzvlášť, keď na to nemáte vhodné prostriedky a okolnosti vám tiež neprajú.