Vlčí brloh

Obsah knihy: Vlčí brloh

Kúpele, víno a zmyselnosť roztáčajú koleso osudu rýchlejšie

Amara bola milované dieťa, otcova smrť však uvrhla celú rodinu do biedy a spečatila Amarin osud. Matka ju predala a dievča skončilo ako otrokyňa v neslávne známom vykričanom dome v Pompejach. Jej pánom sa stáva človek, ktorého z duše nenávidí. Hoci je vzdelaná, inteligentná a vynaliezavá, vo Vlčom brlohu sa od nej očakáva len to, aby vo všetkom vyhovela zákazníkom. Ona sa však nechce dať zlomiť. So svojimi sestrami, vlčicami z Brlohu, sa navzájom podporujú a delia o radosti, strasti či sny. Ulice Pompejí pulzujú životom plným nekonečného množstva príležitostí a Amara zisťuje, že aj ten najposlednejší otrok môže zmeniť svoj osud. V starovekom meste má však všetko svoju cenu. A Amara netuší, koľko za slobodu zaplatí ona.

Dej románu Vlčí brloh sa odohráva v pompejskom lupanáriu a ponúka možnosť priblížiť sa životu žien, ktoré dlhé stáročia zostávali v tieni nezáujmu a zabudnutia.

Z anglického originálu The Wolf Den (Head of Zeus Ltd, UK 2020) preložila Martina Fedorová.

Odkazy

• Historický príbeh z vykričaného domu v Pompejach. Vlčí brloh

Ukážky z knihy

Len čo vojdú na širokú hlavnú ulicu Via Veneria, ktorá vedie k Fóru, kráča sa im omnoho lepšie. Dokonca môžu ísť vedľa seba a nie za sebou ako predtým. Amara vezme do dlane priateľkinu ruku a jemne ju zovrie. „Nemôžeš celý čas klopiť oči,“ prihovorí sa jej opatrne. „Chápem, že je to pre teba namáhavé, ale máme pozornosť mužov pútať, nie sa jej vyhýbať.“
„Ja viem,“ vzdychne Dido, „ale je to veľmi ťažké.“
„Nie zas také ťažké. Polovicu práce za teba urobí tvoja tvár. Veľa nechýba a si najkrajšia žena v celých Pompejach.“ Amara dosiaľ vskutku nevidela príťažlivejšiu ženu, než je Dido. Pôvab sa v nej snúbi s krehkosťou, ako v tej výnimočne vzácnej sklenenej soške bohyne Atény, ktorú si pamätá z detstva. Bola natoľko drahocenná, že ju rodičia odkladali na
najvyššiu z políc, aby na ňu nedosiahla.
„Nenávidím to,“ vyprskne Dido. „Nenávidím, keď si ma chlapi obzerajú. Nenávidím, keď…“ nakoniec iba vzdychne. „Ale asi si na to postupne zvyknem, na to všetko.“
„Nie. Nauč sa to znášať, ale nezvykaj si na to. Nikdy.“