Nacisti vedeli, ako sa volám

Hoci už bolo napísaných mnoho kníh o holokauste počas 2. svetovej vojny, každá z nich prináša čitateľovi svoj jedinečný príbeh. Kniha "Nacisti vedeli, ako sa volám" je autobiografiou Magdy Hellingerovej, ktorá nám v nej podáva príbeh z prvej ruky. Sama prežila vyše tri roky v koncentračnom tábore v poľskom Auschwitzi. A to je už čo povedať. Mnohí z nás by sa pozastavili nad otázkou, ako je možné, že toľko vydržala. Odpoveď na túto otázku sa dozvedáme takmer okamžite - už po začítaní sa do prvých stránok, kde čitateľ spoznáva jej charakterové vlastnosti a pohnútky. Tie vysvetľujú všetko. Pre svoje dobré srdce, ochotu pomáhať a nezlomnú vôľu si jej postavu čitateľ hneď obľúbi. Magda, keďže sa do tábora dostala medzi prvými transportmi zo Slovenska, mala oproti ženám a dievčatám, ktoré prišli neskôr, istú výhodu a to, že sčasti už vedela, čo môže od života v koncentračnom tábore očakávať. Za ten čas sa prispôsobila novým podmienkam. Zistila, že buď bude spolupracovať, alebo sa z tábora už nedostane. Zo skúseností vedela, že ak v tábore udrží poriadok a disciplínu, zachráni tým veľa životov, preto sa dobrovoľne ujala vedenia niekoľkých tisícok väzenkýň. Bola čímsi ako tútorkou a keďže tábor tvorili prevažne mladučké dievčatá, akoby im nahrádzala matku. Jej posolstvom sa stalo zachrániť čo najviac životov a pomáhať všade tam, kde to bolo potrebné. Keď sa stala vedúcou baraku tzv. Blockalteste, vo svojom úsilí pokračovala naďalej. Hoci sa táto funkcia niesla v zmysle nadradenosti a krutého zaobchádzania s väzňami, ona dokázala zachovať ľudskosť aj na tomto poste a za okolností, ktoré v tábore panovali. Zo svojej situácie sa snažila vyťažiť čo najviac a ako sa ukázalo, pre väzenkyne tábora znamenalo jej vymenovanie za vedúcu výhody navyše. Aj tejto výzve sa postavila čelom a robila všetko pre blaho ostatných. Medzi jej úlohy patrilo aj rozdeľovanie žien na práce do kuchyne a dohliadanie na jej chod. Aj týmto spôsobom sa pričinila o zabezpečenie jedla navyše pre svoje zverenkyne, ktoré mala v tábore na starosť. Okrem toho bola nápomocná pri opatere chorých a priamo sa zúčastňovala na potláčaní už vypuknutých epidémií týfusu, ktoré neboli vďaka hrôzostrašným hygienickým podmienkam v tábore ničím výnimočným. Zamieňala choré a slabé dievčatá pri dlhých nástupoch na sčítanie, kým sa dostatočne nezotavili a tým ich zachránila pred plynovou komorou, keďže pre nacistov v ich stave už nemali žiadnu cenu. Zúčastňovala sa aj selekcií pri nových transportoch, pri ktorých využívala nepozornosť SS-ákov a tak nepriamo tiež zachraňovala životy. Bola vždy tam, kde ju práve potrebovali. Jej nebojácnosť a nezvyčajná odvaha neunikla ani dozorcom a veliteľom SS. Patrila k tým málo väzňom tábora, ktoré nacisti poznali po mene a dokonca si ju do určitej miery vážili. A to už je čo povedať. Vďaka jej zodpovednosti a organizačným schopnostiam ju vymenúvali do vedúcich pozícií. Vedela udržať poriadok a zabezpečiť akú takú rutinu života v tábore. Aj toto malo svoj prínos. Tam, kde neboli problémy, tam neboli potrebné ani zásahy zo strany dozorcov, čo sa rovnalo relatívne kľudnému životu väzňov, ak tomu tak môžeme povedať a zároveň záchrane ďalších ľudských životov. Jej hlavným mottom bola myšlienka držať spolu a neklesať na duchu a podľa tohto presvedčenia viedla všetkých väzňov. Počas svojho pôsobenia v Osvienčime sa jej podarilo pomôcť mnohorakým spôsobom. A i keď to boli len maličkosti a niekedy len celkom nepatrné činy, všetky boli článkom jej obrovského úsilia, ktorým nebolo nič iné, len zachrániť čo najväčšie množstvo ľudských životov. A to všetko sa počíta.

Príbeh, ktorý vznikol vďaka dcére ženy, ktorá viac ako 3 roky prežila v koncentračných táboroch. Magda bola bezpochyby jedinečná a odvážna osobnosť, ktorá vďaka dobrote a rozvahe zachránila nielen seba, ale aj mnoho iných. Možno im jej činy dopriali len niekoľko dní a možno niekoľko desiatok rokov. Väčšia časť knihy je rozprávanie samotnej Magdy. Spomína na dôležité udalosti, ktoré prežila, svoje reakcie a príhody, ktoré jej utkveli v pamäti, na mená osôb, ktorým pomohla a ako kľučkovala medzi väzňami a SSákmi a snažila sa jedných poslúchnuť a zároveň nejakým spôsobom druhým pomôcť. Jej pozícia nebola jednoduchá, lebo musela byť prísna na Židov, ale zároveň vedela, že len vďaka poriadku a disciplíne dosiahne pre nich svoje malé víťazstvá. Ku všetkému pristupovala racionálne a nepodliehala citom. Vedela, že na to nemá čas ani priestor. Sústredila sa preto na daný okamih, riešila problém za problémom a nefantazírovala o budúcnosti a neumárala sa minulosťou. V závere je zhrnutie jej dcéry, ako a prečo sa rozhodla príbeh svojej matky zozbierať a zverejniť ako knihu. Žiaľ, neskoro si uvedomila, akým človekom jej matka vlastne bola a o jej život pred svadbou sa nikdy veľmi nezaujímala. V závere sa tiež dozvieme, že ani po skončení vojny to Magda stále nemala jednoduché a musela prekonávať ťažké chvíle. Nakoľko som už čítala veľa príbehov z koncentračných táborov, o tom, ako to tam vyzeralo a fungovalo mám celkom jasnú predstavu. Preto mi táto kniha v tomto smere veľa nových informácií už neponúkla. Zaujímavé ale bolo sledovať funkcie, ktoré Nemci a aj väzni zastávali a ako Magda dokázala využívať svoje "lepšie" postavenie v prospech toľkých ľudí. Podobných memoárov som čítala už niekoľko a aj keď prinášajú naozaj dôležité posolstvo, opakujú sa. Preto túto knihu odporúčam najmä tým, ktorí ešte nemajú toľko z druhej svetovej vojny načítané, alebo aj študentom pred návštevou Osvienčimu. Určite by toto bola správna voľba na doplnenie informácií a zintenzívnenie zážitku.

Ak máte v sebe aspoň trochu empatie, toto je ďalší silný príbeh z obdobia vojny, ktorý otrasie vašim “dokonalým” svetom. Vždy pri vojnových knihách, ktoré sú napísané na základe osobného svedectva premýšľam nad tým, kam až siaha ľudská zloba, krutosť a nenávisť, no zároveň obdivujem odvahu, akú dokázali mnohí prejaviť a svojou troškou sa vzoprieť. Jednou z takýchto ľudí bola aj Magda Hellingerová, ktorej príbeh máme možnosť čítať vďaka jej dcére. Učiteľka v škôlke bola do koncentračného tábora odvedená druhým vlakom zo Slovenska, samozrejme s prísľubom, že ide pracovať do továrne. Rýchlo však pochopila, že z “továrne”, kam ich zavreli sa dostane len jednou cestou - hore komínom, ako to veľa krát spomenula v knihe. Odmietla sa však vzdať a vďaka svojej povahe sa stala “vedúcou bloku”. Túto funkciu alibisticky zneužívali nacisti, aby sa hnev koncentroval na židov vo vedúcich pozíciách a nie priamo na nich. Magda však vedela prejsť nacistom cez rozum a svoju funkciu využívala predovšetkým na pomoc spoluväzňom. Dokázala si získať rešpekt najhorších SS beštií, ako Kramer, Irma Grese, či samotný Mengele. Vojnu prežila ako jedna z mála Sloveniek odvedených v začiatkoch vojny. Občas musela spraviť rozhodnutia, ktoré sa jej priečili, občas musela dať niekomu facku, aby ho prebrala, no všetko robila so zámerom zachrániť životy. Sama tak riskovala ten svoj. Silný inšpirujúci príbeh, ktorý mi pripomenul, že aj v najväčšej beznádeji dokáže nájsť človek v sebe dostatok ľudskosti, aby ňou dodal silu tým, pre ktorých je zázrakom dožiť sa ďalšieho dňa. Okrem hrôz, ktoré nacisti páchali, by sa na školách malo učiť aj o ľuďoch, ako Magda Hellinger, pretože to sú vzory, ktoré mladí ľudia potrebujú. A všetkým idiotom, ktorí tieto hrôzy popierajú, by som odporučila namiesto čísla 1488 vytetovať si na čelo číslo 2318, pretože to bolo číslo silnej ženy, ktorá svojou odvahou a tichým vzdorom zachránila mnoho životov, a ktorej odkaz nesmie nikdy zapadnúť prachom.

Táto kniha vznikla vďaka dcére ženy, ktorá prežila holokaust. Po jej smrti sa totiž rozhodla trochu zoceliť text, v ktorom vypovedá o rokoch prežitých v koncentračnom tábore. Sama Maya si uvedomuje aké je dôležité o tom stále hovoriť z prostého dôvodu - aby sa minulosť nikdy nezopakovala. ⠀ V úvode a v závere sa Maya čitateľom prihovára, ozrejmuje určité informácie a hovorí o svojej matke. Jadro tvorí samotná spoveď jej matky, ktorá nie je vôbec ľahká. Magda sa vyznačovala neskutočnou silou a ľudskosťou aj v tých najhorších časoch. Pred smrťou zachránila množstvo životov a buď jej po vojne boli srdečne vďačné alebo vyvolali súdny proces kvôli svojej urazenosti. Magda sa ale vždy snažila urobiť tak, aby bolo najlepšie. Na pozícii Blockälteste to nemala jednoduché, uvedomovala si svoju zodpovednosť za veľké množstvo žien. Prekvapilo ma, že tu bola spomenutá aj huslistka Alma, o ktorej som čítala knihu “Huslistka z Osvienčimu” od vydavateľstva Motýľ. Akoby sa niektoré knihy navzájom a nezávisle od seba doplňovali… Je to silný príbeh, plný krutosti a nádeje zároveň, a ktorý dokáže otvoriť oči aj srdce.