Lži o Bohu, ktorým sme uverili

Ukážky z knihy

„Boh je láska, ale nepáčime sa mu.“

Teplota uprostred zimy v severnej Alberte v Kanade je hlboko pod nulou. Je jeden z tých dní, kedy je tak chladno, že máte pocit, akoby sa vám chlpy v nose zmenili na pichľavé triesky, ktoré vám upchávajú nosné dierky, a každý výdych sa mení na oblak hmly. Narodil som sa neďaleko tohto mesta, hore v severných prériách.
„Aspoňže je suchá zima,“ poznamená ktosi. Je to síce pravdivá, ale slabá útecha.
Vchádzame do budovy a zobliekam si vrstvy oblečenia, ktoré mením za teplo tohto tiesnivého miesta. Sme na návšteve ženskej väznice. Tieto ženy, ktoré ma požiadali, aby som ich prišiel navštíviť a porozprával sa s nimi, mi povedali, že niekoľko desiatok kópií Chatrče, ktoré kolujú po väznici, ich veľmi oslovilo. Štát dal týmto ženám „time-out“, pozvanie, aby premýšľali nad svojím životom a rozhodnutiami. Dostali šancu, ktorú má len málokto z nás žijúcich na opačnej strane väzenských múrov. Dnes sú tu, aby z vlastného rozhodnutia strávili hodinu so mnou. Ich prítomnosť je dar.
Tí, ktorých oči sú otvorené, vidia, že aj za ich drs­ným zovňajškom a tvrdým srdcom sa môžu ukrývať zázraky. Väčšina žien je tu, pretože ich vzťahy stroskotali; v ich hlučnom vzdore alebo ťažko ukrývaných prejavoch zahanbenia sa odrážajú zrady a prehry, ktoré prežili. Cítim sa tu celkom ako doma, medzi dotlčenými a zranenými. Sú to moji ľudia, naši ľudia.
Už si nepamätám, o čom som hovoril. Pravdepodobne to bolo niečo o väzeniach môjho vlastného života, o miestach, ktoré pre mňa veľa znamenali, pretože boli jediné, ktoré som dobre poznal. O tom, ako sa radšej držíme svojich istôt, aj keď nám spôsobujú bolesť, než by sme opäť začali niekomu dôve­rovať. Hlboko zranené duše v miestnosti začali plakať. Bruce Cockburn, kanadský básnik a hudobník, by to nazval „zvesťami slávy“ („rumours of glory“). Stratené mince, stratené ovce, stratení synovia, ale nie hocijakí. Toto sú moji synovia, moje ovce a moje mince.
Keď som dorozprával, zopár z nich odišlo. Ostatné čakali, aby som im podpísal knihu. Každú som objal, čo bolo isto porušením všetkých noriem. Nikto však nezakročil a nenarušil tieto posvätné stretnutia. Žena, ktorá tu stojí a čaká, je napätá a plná emócií. Keď ju jednoducho objímem, akoby som odpálil nálož a hrádza povolí. Niekoľko minút nekontrolovane vzlyká. Šepkám jej, že je to v poriadku, že mám náhradnú košeľu, že ju držím a že je v bezpečí. Nemôžem pochopiť celú tú mizériu a ľudskú krehkosť, ktorá sa uvoľnila týmto jediným malým dotykom, ale je to skutočné, neovládateľné a drásajúce.
Napokon sa utíši a hľadá slová.
„Naozaj si myslíte,“ zašepká prerývane, „že Tato si ma obľúbila?“
A je to tu. Otázka. Táto krehká ľudská bytosť mi zveruje túto monumentálnu otázku. Dokonca aj tí, čo neveria, že Boh existuje, zúfalo túžia spoznať, či láska vie o našej existencii. Niečo v našom vnútri nás núti podstúpiť to riziko a opýtať sa niekoho alebo Niekoho: „Je vo mne niečo hodné lásky?“
„Naozaj si myslíte,“
zašepká prerývane,
„že Tato si ma obľúbila?“

V jednej scéne z románu Chatrč hlavná postava, Mackenzie, prežíva okamihy, kedy sú mnohé z jeho tradičných náhľadov preverované. Mack stojí tvárou v tvár Sofii, Božej múdrosti, a ona mu kladie otázku, akým spôsobom miluje svoje deti. Konkrétne sa ho pýta, ktoré zo svojich detí miluje najviac.
Aj menej zdatní rodičia by vám povedali, že na túto otázku sa nedá odpovedať. S manželkou Kim máme šesť detí. Keď sa nám narodilo prvé z nich, nedokázali sme si predstaviť, že by sme mali kapacitu takto milovať ďalšie dieťa. Všetku našu lásku spotreboval náš prvorodený. Potom prišlo druhé dieťa a zrazu tu bola nová intenzita lásky, ktorá buď predtým neexistovala, alebo pred jeho príchodom driemala hlboko v nás. Akoby každé dieťa prinieslo so sebou dar lásky, ktorý je ukrytý v trezoroch sŕdc rodičov.
V náboženskom prostredí, v ktorom som vyrastal, sme všetci vedeli, že Boh je láska. Stále sa o tom hovorilo, spievali sme to v piesňach, až to akosi stratilo význam. Jednoducho, Boh je taký. Je to ako keď vnúča hovorí: „Musíte ma ľúbiť. Ste moji starí rodičia.“
Ale povedať „Boh je láska“ nie je odpoveď na našu otázku, však? A tak som túto výpoveď preformuloval, aby hovorila o objekte jeho neúnavnej lásky a pozornosti – o nás. A tak v Chatrči Tato opakuje: „Mimoriadne som si ťa obľúbila.“ Teba. Jedno aj druhé je pravda, ale táto druhá výpoveď sa akosi hlbšie zarezáva do našich nepokojných duší, ktoré hovoria: „Ja viem, že si láska a že ma ľúbiš, ale poznáš ma a máš ma v obľube? Miluješ, pretože si láska, ale je na mne niečo hodné milovania? ,Vidíš‘ ma a páči sa ti to, čo ,vidíš‘?“
„Naozaj si myslíte,“ šepká prerývane, „že si ma Tato obľúbila?“
Silno ju stisnem. „Áno,“ šepkám jej a obaja sa rozplývame v prúdoch sĺz. „Tato si ťa mimoriadne obľúbila!“
O pár minút sa jej emócie upokoja a prvý raz mi pozrie do tváre.
„To je všetko, čo som potrebovala vedieť. To je všetko, čo som potrebovala vedieť.“
Naposledy sa objímeme, ona odchádza, prenechávajúc ma mojim myšlienkam:
„Zlatko, to je všetko, čo každý jeden z nás potrebuje vedieť.“