Záchranná vzdialenosť

Obsah knihy: Záchranná vzdialenosť

Mladá žena Amanda leží v horúčkach vo vidieckej nemocnici v Južnej Amerike a vedie rozhovor s malým Davidom, synom svojej kamarátky. Len pred niekoľkými dňami sem pricestovala s dcérkou Ninou na prázdniny a zoznámila sa s Davidovou matkou Carlou. David Amandu nabáda, aby sa v horúčke rozpamätala na detaily posledných dní a pochopila, čo sa stalo. Amanda si spomína: Carla je elegantná graciózna žena, ktorá je nešťastná a trápi sa pre svojho malého syna. Jej manžel Omar pred niekoľkými rokmi choval dostihové kone, no požičaný plemenný žrebec sa záhadným spôsobom otrávil vodou z potoka. Ochorel však aj David a Carla ho priviedla k miestnej liečiteľke. Cenou za Davidov život je polovica jeho duše. Nie je to však jediná obeť v tejto Bohom zabudnutej krajine – deti sa tu rodia deformované, ľudia a zvieratá umierajú v horúčkach a nikto nevie prečo.
Samanta Schweblinová pokračuje v dobrej tradícii juhoamerickej literatúry a v tejto knihe spojila takmer nespojiteľné: magický realizmus, mýty a povery, ktoré sú stále každodennou súčasťou života Latinskej Ameriky. Vymodelovala akúsi apokalyptickú víziu ekologickej katastrofy, ktorá však potichu prebieha už niekoľko rokov na celom svete.

Zo španielskeho originálu Distancia de rescate (Literatura Random House Mondadori S.A., Buenos Aures 2014) preložila Oľga Hlaváčová.

Ukážky z knihy

„Niekedy človek pre oči nevidí, Amanda. Neviem, ako som to mohla nevidieť, prečo som sa, dočerta, zaoberala nejakým prekliatym koňom, a nie svojím synom.“
Kladiem si otázku, či by sa mi mohlo stať to isté, čo Carle. Vždy myslím na to najhoršie. Práve teraz v duchu odhadujem, koľko by mi asi trvalo dobehnúť z auta k Nine, ak by sa odrazu rozbehla k bazénu a spadla do vody. Volám to záchranná vzdialenosť, tak nazývam ten premenlivý odstup, ktorý ma delí od dcéry, a pol dňa ho znova a znova preratúvam, hoci vždy pritom zveličujem viac, ako je únosné.
„Keď som sa už konečne rozhodla, čo robiť, nebolo cesty späť, čím viac som premýšľala, tým viac mi to vychádzalo ako jediné možné riešenie. Vzala som na ruky plačúceho Davida – plakal asi preto, že vycítil moju úzkosť – a vyšla som z domu. Omar debatoval s dvoma mužmi okolo koňa a podchvíľou sa chytal za hlavu. Dvaja ďalší susedia sa prizerali zo zadnej parcely, sem-tam sa pridali do debaty a navzájom sa prekrikovali ako diví. Odišla som a nikto si ma nevšimol. Vyšla som na ulicu,“ Carla ukázala na koniec našej záhrady za bránou, „a zamierila som do zeleného domu.“
„Akého zeleného domu?“