Vesmírne odrezky padajúcich hviezd

Ukážky z knihy

KÝM DÝCHAM

I.

Kým sa ti dokážem

pozrieť svojim

tieňom

do svetiel.

Kým tu budem

a ja budem.

Kým budem mať

svoje básne tam dnu.

II.

Ešte aspoň chvíľu

kým ma neprepadnú

nočné šialenstvá a strach

a tma.

Nikto ani len netuší,

čo vo mne zreje.

Čo sa vo mne deje

a ako to šialene páli.

Všetky tie hodiny,

už len predstava

že ich prežijem.

A ja ich prežijem.

Posielam ti všetko

to krásne.

Čo ešte ostalo

v mojej čiernej zemi.

A kým dýcham a chvejem sa

strachom.

Sľubujem,

že budem na tvojom brehu.

Že budem s tebou

do rieky hádzať kamene

a básne a pocity

a všetko posielať po prúde.

Budem sa smiať.

Kým budem dýchať.

Len mi prosím pomôž

prežiť.

Aspoň najbližší život a sny.

Vitaj v mojom DNA

Tvoja pokožka si nad ránom,

potykala s mojimi bruškami

prstov.

Hladím si ťa potajomky očami.

Kým celý svet spí,

ja nie.

Dotýkam sa tvojho spánku,

ani úchylný hľadač pokladu.

Našiel som.

Ďalšie ráno. Ďakujem.

Otáčam sa k tebe tvárou

a naše telá viažem do uzlov.

Vstávaš tak isto ako ja

a moja krv je

presne na miestach,

kde patrí.

Neprivítal som ťa.

Iba som zhliadol

a podal ti ruku a báseň

a neskôr prvý útek.

Za tebou.

Oprel som sa o tvoje stony

a povedal ti

všetko.

Moje DNA ti patrí

rovnako ako mne.

Moja koža,

plač aj písanie.

Odpusť silné slová,

na prahu nádeje,

ale nikdy neviem

ktorý deň je môj posledný.

A mne by bolo potom ľúto,

že som ti to nestihol napísať.

Do básne,

ktorú som si prežil.

Nadýchni sa a vypusť,

slobodu čo vzduchom je.

Buď moja slastná chuť,

čo v apríli zahreje.

A čo? Je predsa ďalšie ráno.

Báseň pre všetky Diany

Mala tie najkrajšie svetlá,

štyridsaťšesť preč

a na krku desiatky

mne podobných šialencov.

Básnici neštudujú

na vysokých školách

vlastnej múzy.

Básnici vymierajú. Našťastie.

A rodia sa

a chodia domov

o pol piatej ráno,

keď už je na všetko neskoro.

Vracajú sa dobití

s vytrhnutými vnútornosťami

a vlastným úsmevom,

ktorý vyhubil ich básne.

Nepýtajte sa ma, či ich prežívam!

Som básnik,

a ona mala tie najkrajšie svetlá,

štyridsaťšesť a malého vnuka.

Mala tie najkrajšie mosty,

a múzy, vrásky, kruhy pod očami, celulitídu a bolesť, ktorú som nezobral na seba.

Pozdravil som a odišiel.

Vraj ju ešte nikto tak neobjal.

Neviem, objímam sa denne

so svojimi múzami a stromami a tichom.

S básňami, čo sa nedajú naučiť,

so životom,

čo sa dá prežiť len tak-tak.

A predsa.

A ak ma raz uvidíte

nasadať do rakety s pivom v ruke,

mávnite na mňa bielou zástavou.

Opätujem vám mier i keď,

budem zahľadený iba do seba.

Do svojich dier, svojej tmy,

z ktorej ako spoza mraku

vylezie opité slnko.

Budem to ja.

Usmejte sa múzy moje, neroňte verše.

Bol to prekrásny život,

bola to jazda. Bola to iba ďalšia moja báseň...

ktorú som pretiahol

ani maliar

štetkou

svoje plátno.