Polnočné slnko

Polnočné slnko je po Krvi na snehu ďalšia kniha z tejto série. Iste sa dočkáme ešte ďalších „pokračovaní“, ktoré budú mať opäť niečo spoločné, ale zároveň to budú sebestačné tituly s príbehom uzatvoreným medzi stránky jednej knihy.

Tentoraz sa dej opäť točí okolo hlavnej postavy muža, ktorý si zrovna so zákonom netyká, ale nie je to ani typický zločinec. Podobne ako v Krvi na snehu sa venuje nekalej činnosti, ale je to pre neho opäť akoby osudová záležitosť, ku ktorej je dohnaný a ktorú by si inak sám nevybral.

Keď nesplní úlohu od svojho šéfa Rybára, aktivuje sa v ňom jeho mäkké jadro a vidí príležitosť zobrať veci do vlastných rúk. Preto cestuje na totálny sever Nórska. Ak milujete škandinávsku atmošku v Nesbových knihách, tu si prídete na svoje.

Hovorí sa, že severné Nórsko je krásne. Čo ja viem? Nevravia to ľudia často o nehostinných miestach? Človek, ktorý sa snaží dokázať, že je drsniak, má na viac, vie oceniť kvalitu, tak ako sa ľudia vystatujú nepochopiteľnou hudbou alebo nečitateľnou literatúrou? Veď sám som nebol iný. Potreboval som tým asi kompenzovať aspoň časť môjho ja, čo nebolo dosť dobré. Iní chcú možno utešiť hŕstku ľudí, čo sú odkázaní na život tam: Je tu tak krásne. Veď čo je také krásne na plochej, monotónnej pustatine? Mars. Červená púšť. Neobývateľná a škaredá. Dokonalý úkryt. Dúfam.

Na tomto mieste vystupuje z autobusu aj náš hrdina. Je mu jasné, že pred Rybárovými ľuďmi sa neschová. Ľuďom v dedine tvrdí, že loviť prišiel on, no opak je pravdou. Nájde miesto, odkiaľ bude mať dobrý výhľad na prichádzajúcich, zaobstará si zbraň aj dostatočné zásoby alkoholu. Keď má koniec prísť, nech príde.

Ale nebojte sa. Polnočné slnko nie je moderná verzia Švantnerovej Nevesty hôľ. Príroda aj krajina bude hrať veľkú úlohu, ale skôr v navodení tej správnej atmosféry. K tomu pripočítajte život uprostred náboženskej sekty laestadiánov a nesmie chýbať ani rozmer lásky. Veď práve tá dáva nádej na život, keď sa už zdá byť všetko stratené.

Na začiatku som písala o tom, že úspech si treba vedieť udržať. Na Nesbovi sa mi páči, že on sa o to ani nemusí špeciálne snažiť. Stačí, aby stále písal – všetky jeho knihy sú nadpriemerne kvalitné. Zatiaľ sa zdá, že čokoľvek, čoho sa dotkne, sa mení na zlato. Hoci ak by som mala porovnať aspoň posledné dve knihy, trochu viac sa mi páčila Krv na snehu.

Samozrejme – knihy s ohraničeným príbehom nemôžu vyvolávať toľko senzácie ani vyvolávať závislosť, ako sme si na to doteraz zvykli. Ak sa do čítania nepúšťate s týmto očakávaním, určite budete spokojní.

 Recenzovala: Monika Zbínová
http://www.monicqa.sk/knihy/jo-nesbo-polnocne-slnko/

Ak ste teda nečítali úvodnú Krv na snehu, Polnočné slnko vás preto nemusí odradiť ani prinajmenšom. Nedá sa povedať, že tieto tituly patria k Nesbovým vrcholom, skalní fanúšikovia severských detektívok dobre poznajú jeho talent, ale ako oddychové jednohubky postačia. V aktuálnej novinke sa presúvame z chladného Osla do oblasti za polárnym kruhom, kde ani v auguste nevládnu letné teploty. Atmosféra nehostinnej krajiny je zachovaná a slúži ako výrazná kulisa pre príbeh o ďalšom mužovi na hrane zákona, ktorý bojuje proti mocnému Rybárovi - drogovému bossovi z Osla. 

"Opäť som zdvihol pištoľ. Neskoro, už si stiahol čiapku z hlavy a zoširoka sa na mňa škeril. Mal živé oči. Zablýskal sa mu zlatý zub. Teraz sa, samozrejme, môžete pýtať, prečo som ho nezastrelil, keď mi dal peniaze a drogy, čo mal zakopané v pivnici. Stačilo zhasnúť svetlo a vpáliť mu guľku do zátylku. Rybár by sa dočkal svojej mŕtvoly a ja by som získal všetky peniaze. Akurát pre mňa bolo cennejšie nezastreliť ho."

Jon bol malý díler, ktorý plával životom zo dňa na deň. Jediným jasným bodom sa stala jeho dcéra, ktorá však smrteľne ochorela a potenciálna liečba bola enormne drahá. Rybár, hlava drogového biznisu v Osle, mu ponúkne prácu - má preňho robiť vymáhača a občasného "čističa". Jon síce nemá na zabíjanie povahu, ale vidina rýchlo zarobených peňazí je preňho dostatočnou motiváciou. Lenže tvárou v tvár prvej úlohe zaváha a obeť nechá žiť. Rybár pošle na Jona zabijaka, a tak je nútený utiecť. Ukryje sa v malej dedine na krajnom severe, kde stretáva svojskú komunitu laestadiánov, náboženskej sekty, vyznávajúcej pokoru, skromnosť a poslušnosť. Na jej čele stojí nekompromisný a prísny Jacob Sara, ktorého dcéra Lea padne Jonovi (ktorý tu vystupuje pod menom Ulf) do oka. Ona aj jej všetečný syn Knut si ho čoraz viac získavajú, no dobre vie, že nesmie poľaviť v ostražitosti. Rybárov posol je mu na stope a je len otázkou času, kedy sa stretnú zoči-voči v konečnom súboji...

  "Niekto tu bol. Bol tu Johnny. Skúmal som izbu. Nezmenilo sa veľa. Pootvorené dvere skrine, ktoré som vždy dôsledne zatváral proti myšiam. Prázdna kožená taška trčala spod poschodovej postele, na kľučke z vnútornej strany sa zachytil popol. Vypáčil som dosku vedľa skrine a s úľavou som nahmatal pištoľ aj opasok s peniazmi. Napokon som si sadol za stôl a snažil sa premýšľať spôsobom, akým uvažoval on. Taška mu prezradila, že ma našiel. Čo bude nasledovať? Poberie sa ďalej alebo sa ukryl niekde nablízku a čaká, kým sa vrátim?"

Polnočné slnko prečítate raz-dva. V podstate ide o rovnakú premisu ako v prvom dieli. Zločinec uniká pred pomstou ešte väčšieho zločinca a pritom má čas zapliesť sa so ženou. V tomto prípade je to spočiatku nevrlá (aspoň mne tak pripadala) Lea, ktorá však čoskoro získava potrebné sympatie. Napätie je tu zastúpené pomenej, len v závere sa mu dostane viac pozornosti. Skôr ide o akýsi prienik do psychiky človeka, ktorý všetko stratil, ale malými drobnými skutkami si uvedomuje vlastnú hodnotu. Najväčším kladom je tu už spomenutá atomsféra tichej, krutej a neľútostnej krajiny. Krv na snehu sa mi pozdávala viac, no ak sa dočkáme aj ďalšieho dielu série, určite po ňom siahnem. Je to predsa Nesbo. 

Recenzoval: Marek Zákopčan
http://www.marekzakopcan.sk/news/j-nesbo-polnocne-slnko/

Nesbø má zvláštnu schopnosť vyvolať u čitateľa sympatie voči svojmu hlavnému protagonistovi. Či už to je v prípade Harryho Holea – skrachovaného jedinca opantaného alkoholickým opojením a schopnosťou zanechávať za sebou vzťahovú spúšť, ale výborného vyšetrovateľa – alebo v prípade Olava (kniha Krv na snehu), najatého zabijáka a vraha, ktorý omylom zabije syna svojmu šéfovi Rybárovi – alebo v tomto prípade Ulfa, ktorý pracoval pre Rybára ako vymáhač peňazí od dlžníkov… Až kým Rybára nezradil, neoklamal a neukradol mu peniaze a drogy.

Rybár nikdy neprestane hľadať svojich dlžníkov, kým neuvidí mŕtvolu. Nikdy. A vždy nájde to, čo hľadá. My dvaja netušíme ako, on to však vie. Vždy. Preto sa volá Rybár.

Príbeh je vsadený do sedemdesiatych rokov a situovaný do ďalekého severného Nórska, do opustenej a pustnúcej dediny Kåsund. Pustý spôsob života dedinčanov, ich silné náboženské návyky, nevraživosť voči južanom, iba upevňujú ťaživý náznak ticha pred búrkou. Hlavný protagonista, cudzinec a južan Ulf, totiž uniká z Nórska pred Rybárovými ľuďmi, ktorí ho chcú nájsť a zabiť. Táto pustá krajina sa mu má stať prechodným bydliskom. Tamojším obyvateľom sa predstaví totiž ako lovec vtákov. Stanovil si, že musí jednať spontánne a neplánovať svoje nasledujúce kroky, aby nebol predvídateľný a teda ľahko dolapiteľný.

Jo Nesbø proti svojim predchádzajúcim titulom s Harry Holeom, zmenil štýl písania. Príbeh čitateľovi rozpovedá sám hlavný protagonista Ulf, rozprávanie je teda v prvej osobe. A o to je to zaujímavejšie a pútavejšie čítanie. Počas čítania máme možnosť “žiť” v role hlavnej postavy, počúvať jeho myšlienky, vidieť jeho očami, cítiť pocity…, stiesnenosť situácie…

Hoci išlo o veľkého soba a kopa vnútorností sa vyvalila von, mal som málo miesta. Musel som sa doň vopchať celý. A zatvoriť za sebou. Premáčali ma rôzne šťavy, aj tak bolo vnútri teplo. Plyny, uvoľnená energia z hniloby a zhromaždená teplota množstva drobných tvorov hýriacich aktivitou. Takto teplo je určite aj v mravenisku. Už som nezadržal vývratky. Pokúšal som sa dáviť čo najtichšie. Potom som sa cítil o čosi lepšie. Ešte ma bolo zvonka vidieť, ako za sebou zatvorím? Snažil som sa zachytiť kožu z oboch strán a pretiahnuť ju na seba, no bola slizká a šmýkala sa mi.

Ulf je jednoduchým chlapom, so srdcom na správnom mieste, preto nie je ťažké obľúbiť si ho. Celý čas čítame istý druh romance. Neutíchajúca láska voči mŕtvej dcérke a zároveň výčitky svedomia v hlave kriminalistu, evokujú zvláštnu zmes pocitov, keď následne vysvitne, že Ulfova minulosť vychádza z pochopiteľných predpokladov a on vlastne nie je taký lúzer, ako si to o sebe namýšľa. Možno ho definovať ako strateného v spleti života, ktorý sa s nikým nemazná. A je na jednotlivcovi ako naloží s polenami života – pretože vzdať sa je jednoduché.

Na jednej strane Ulf umrieť nechce, preto uteká, na strane druhej zmysel života stratil. Ako sa popasuje s touto dilemou – vzdá sa alebo si zvolí cestu bojovať – sa dočítate v príbehu nasiaknutom emóciami. Pretože stretnutie s Leou a jej synom Knutom bude mať svoje následky.

Na smrť odsúdený, opitý a neúspešný nájomný vrah plánuje dlhý, šťastný život so ženou, ktorá mu pri poslednom stretnutí zreteľne povedala, že je ten posledný, koho chce vidieť.

Musím priznať, že očakávať od tejto knihy napätie a krv a násilie, ako sme u Nesba zvyknutí, je prvoplánové. Ponorte sa do príbehu bez očakávaní, nechajte sa len unášať vlnou písmeniek, ktoré sa skončia, ani sa nenazdáte. Je to štýl, ktorý Nesbø zvládol s gráciou a ja mu za to skladám hold. Navyše som mala tú česť osobne ho stretnúť v Bratislave a tá energia, ktorá z neho srší je presne tá istá, ktorá vyžaruje z jeho príbehov.

To prekliate vozidlo, čo voláme život, nemá spiatočku.

Recenzovala: Martina Javorková
https://www.mojeknihy.com/books/jo-nesbo-polnocne-slnko/