Stano Radič - Majster nenápadnej pointy

Vo svojej knihe svoje spomienky opísal celkom realisticky Rasťo Piško, známy to humorista a dobový spolupracovník Stana Radiča. Je to v podstate životopis poskladaný z tvorby a životných peripetií Stana Radiča a malého kolektívu humoristov okolo neho v tých časoch. Rovnakou mierou autor opisuje aj vtedajšie politické reálie, samozrejme však zo svojho "politického" pohľadu. Napriek tomu je popis politických súvislostí naprosto realistický. Čo bolo, to bolo, dnes je už neskoro hodnotiť tie pohľady, história osobná, či spoločenská sa už nedá zmeniť. Hovorí sa, že históriu dokážu zmeniť len víťazi, ale kto z nás je tu dnes víťaz?

Humor a politická satira, to je to, čo sa vtedy menilo a rodilo takmer od základu. Nie každý sa s tým stotožňoval, spoločnosť bola dôkladne rozdelená na "dobrých" a "lepších". Výsledkom bol boj o moc trvajúci dlhé roky a na pozadí privatizácia. Rasťo Piško v knihe teda zastáva svoje postoje, ale nezaujato opisuje aj súvislosti. Život Stana Radiča bol zaujímavý a plodný, zažil úspechy aj prekonávanie prekážok. Skupinka humoristov okolo neho sa neskôr rozišla, ale základ ich humoru a satiry im ostal. Otázkou dneška je, kam nasmerovali náš mediálny humor a čo satira, čo z toho ostalo a čo je nové a na čom sa dnes smejeme.

Nebudem hodnotiť štýl humoru Stana Radiča, o tom sa podrobne píše v knihe, dôležitá je tá "bodka", že bol majstrom nenápadnej pointy. To by som mohol, ako pamätník aj dosvedčiť. Na záver ešte niekoľko malých postrehov z knihy. Píše sa tam o "sérii hlúpych reklám" (str. 96). O takých by z dnešných reálií mohol svedčiť každý dnešný "pozerateľ" televízie. Svojim spôsobom Stano Radič však neodhadol vývoj nášho humoru (str. 102), keď hovoril, že humor by nemal byť založený len na hádzaní tortami, či na sťahovaní gatí... Dnes sa už, takmer bežne, sťahujú gate aj na divadelných scénach. Ľudia sa smejú, ale smiešne to nie je a to nehovorím o občasnom "zneužívaní" vulgarizmov. 

Stano Radič od Rasťa Piška je dobrá kniha. Prečítal som si ju so záujmom, aj keď životopisy nerád čítam. Kniha je vo všeobecnosti, aj o našich životoch, o nervóznej dobe, v ktorej išlo o veľa, teda o nás. V knihe je množstvo ukážok zo scenárov scénok Stana Radiča a veľa fotografických ilustrácií. Čitateľa kniha vracia do tých čias, aby bol nakoniec rád, že tu žijeme dnes, aj keď s humorom (a so všeličím iným) to stále nie je bohvie čo...

Recenzoval: Jozef Javurek
http://jozefjavurek.blog.sme.sk/c/381882/stano-radic-podla-rasta-piska.html

Málokto dokáže napísať taký aforizmus, ktorý by mohli z fleku použiť ako jeho vlastný epitaf.
Oprava – málokto dokáže napísať akýkoľvek aforizmus.
Stano Radič to vedel a hoci práve tento vznikol krátko po smrti jeho spolupracovníka a priateľa Jara Filipa, zásahom osudu ho vymyslel aj pre seba.

Vlastne som na tú knihu už dlhšie čakala. Zvyčajne sa podobné biografie objavujú krátko po smrti ich hlavných hrdinov, no tu ubehlo celých desať rokov a nič.
Desať rokov, veru. Aj vám sa zdá, akoby to bolo len nedávno, čo sme si užívali jeho legendárnu vetu “Dovoľte, aby som to na záver celé akosi zhrnul,” v relácii Sedem, s.r.o.? Milovala som tie neskoré večery, lebo dramaturgovia mali asi dojem, že taký humor na skorší vysielací čas nepatrí. Milovala som jeho hlášky tuším ešte viac ako tie Lasicove.
Vždy to tak bolo. Z každej grupy humoristov, v ktorej pán Radič fungoval, bol u mňa top. Možno preto, že pôsobil civilnejšie, že neprehrával. Nakoniec, nebol rodeným  hercom a aj zábavný “priemysel” ho iba pretiahol na svoju stranu od sociológov. Aké to šťastie!

Možno to už bolo fakt blbé, alebo to spôsobilo blížiace sa výročie nedožitej Radičovej šesťdesiatky, ale konečne sa našiel autor, ktorý to spísal. Jeden z jeho spolupracovníkov, Rasťo Piško, s ním bolo spojený nielen vďaka dlhoročnej hviezde televíznych obrazoviek zvanej Apropo. Verejnosť si ich dvoch často zamieňala a ešte aj toho škaredého 8. apríla pred desiatimi rokmi vydali agentúry pomýlenú správu, že zomrel práve on. No povedzte, nie je to nejaké znamenie? Ja viem, že nie je. Sama som bola zvedavá, ako si s mojím dávnym obľúbencom poradí, najmä ak som si veľmi dobre pamätala na ťahanice, ktoré sprevádzali rozpad tímu apropákov. Našťastie, vášne opadli pomerne skoro a obe strany uznali, že už to oddelene nikdy nebude také, ako kedysi.

Autor poňal knihu ako skutočnú biografiu a hoci je úvod osobnejší, neskôr sa o sebe vyjadruje v tretej osobe (aj sebakriticky, čo obzvlášť oceňujem). Preto vás neruší myšlienka na to, kto knihu píše, dokonca som na to pri čítaní často úplne zabudla. Najväčším bonusom je však grafická úprava (ukážka tu). Veľmi príjemne ma prekvapilo zaujímavé spojenie fotografií s textom, lebo to robí z čítania skutočný pôžitok. Ducha humoristu cítite všade.

“Stano Radič zapcháva ústa svojmu hojdaciemu koníkovi.
Ešte netuší, že to isté budú robiť aj jemu.”
(text sprevádzajúci fotku malého chlapčaťa na koňovi)

Je pravdou, že najmä po Radičovej smrti a tiež v čase kandidatúry Ivety Radičovej sa na nete vyrojilo množstvo osobných fotografií, avšak v knihe nájdete aj také, ktoré ešte nikde zverejnené neboli. Čitateľ si skrátka zgustne.
Aj historicky má Piškov text čo povedať. Na množstvo dobových (to slovo znie strašne) reálií a situácií sme už takmer zabudli. Preto sa niekoľkokrát stalo, akoby som sa preniesla do minulosti a bolo to vskutku čarovné. Sedela som zrazu nad skriptami na intráku a krútila som gombíkmi na rádiu, aby som lepšie počula odpovede troch humoristov Grexa-Luknár-Radič v legendárnom Humorikone. Netušila som, že na druhý deň ráno budú musieť vysvetľovať súdruhovi riaditeľovi, že to, o čom sme v nedeľu hovorili, nebolo o tom, o čom sme hovorili.

“Otázka z publika: Keď u nás existuje titul Hrdina socialistickej práce, majú aj na západe titul Hrdina kapitalistickej práce?
Stano Radič: Niečo také tam musí existovať, keď o tento titul odchádzali súťažiť rok čo rok aj stovky našich pracujúcich.

Alebo som sa preniesla o pár rokov neskôr, kde sedím v sobotu predpoludním pri podobnom rádiu a miesto otáčania do gombíka už iba šťuchám (vraví sa tomu pokrok). Práve dávajú Záložňu, a tá mi pri škrabaní zemiakov nesmie ujsť. Iba raz musím naladiť inú frekvenciu, a to vtedy, keď reláciu vysáčkujú zo “zábavného” do “twistujúceho” rádia, aby ju po čase aj tam zrušili. Na rôzne vyhadzovanie a presúvanie boli Radič s Filipom najmä za Vladovlády skrátka zvyknutí.
A akoby som mohla zabudnúť na Predpovede počasia! Nie, nemyslím tým tie kostnaté rosničky, ktoré ladne prehadzovali rúčky vše doprava, vše doľava podľa toho, na ktorej strane mapy stáli. Radič vôbec nebol ladný. V ruke držal namiesto ukazovadla samopal či veľkonočný korbáč. Zato jeho predpoveď vyšla vždy:

“Dóbry véčer, daragije druzjá! Keď vy mňa tákto vidíte, vy určíte kladiete otázku, čó sa stálo? Nuž, prichádza dvacátypérvy áfgust a s nim ajvyróčie najskôr okupáciji, patom internacionáľnoj pómošči a nakóniec zasa okupáciji. Móžno by nebýlo zle, keby sme si tóto vyróčie pripomenuli nóvym zvykom – vatrámi nesamostatnósti…” 

Pripomína vám to niečo?

Mám šťastie, že nemusím vymýšľať koniec. Vymyslel ho hlavný protagonista knihy, ktorý vo svojej dobe pravdepodobne netušil, akú kucapacu spôsobí nástup internetových diskusií a sociálnych sietí. Jeho aforizmus vyšiel v osemdesiatych rokov v týždenníku Roháč a tvrdí:

"Cudzia múdrosť provokuje - múdreho k aktivite, hlupáka k agresivite."

Dočítania, priatelia.

Recenzoval: Adriana Markovičová
https://dennikn.sk/blog/majster-nenapadnej-pointy/