Každý má svojho Igora

Túto knihu som prečítala na dva razy. Zaujala ma okamžite od prvej strany. Autorkin štýl už dobre poznám a preto som vedela, že ani tento jej počin nesklame. Obdivujem jej kvetnatú slovnú zásobu ktorou vytvára vety a zapĺňa stránky. Slová ako ľavokokotiar a slovné spojenie - kozmetička podlahových krytín – človek až premýšľa kam na to autorka chodí:) Páči sa mi, že keď kniha skončí človek má pocit, že bolo povedané všetko. Nie je tam nič navyše a nič nechýba. Tak ako v predošlých autorkiných dielach aj v tejto je množstvo zaujímavých myšlienok. Najviac sa mi páčila táto: "Len nenaplnenie dokáže lásku umocniť až na posadnutosť. Lebo žiadna skutočnosť by nebola taká úžasná ako predstava o nej. Kvôli takej láske sa rúcajú mosty a vracia sa späť na záchrannom člne..." Autorkine knihy sú zároveň zárukou toho, že všetky jej postavy sú tak plastické, akoby žili kdesi blízko vás, vo vašom okolí, akoby ste ich poznali. Mne osobne sa veľmi páčia opisy postáv. Neraz som sa nasmiala na prirovnaniach, ktoré autorka pri opisoch použila. Nie len pri opise vizáže ale aj charakteru. Samotné postavy sú veľmi zaujímavé. Maliar Dan ako muž, ktorý vylieči srdce i dušu hlavnej postavy od posadnutosti Igorom. Je ako záchranné koleso, ktoré Tereza potrebuje, nikdy nie je jej príťažou, naopak, vždy je ochotný jej pomôcť a vždy je tam pre ňu. Zatiaľ čo Tereza si k nemu pestuje vzťah postupne. Zo začiatku je to len porozumenie, priateľstvo a napokon láska, ktorej sa však Tereza tak trochu bráni, možno nie len z dôvodu toho, že stratí slobodu, ale možno sa aj obáva ďalšieho sklamania po prípadnom vyliečení posadnutosti. A možno je to aj preto, že ak si už človek z nenaplnenej lásky vybuduje nádhernú predstavu, ktorou žije, ťažko sa potom dáva šanca reálnemu človeku. Postavy dedinčanov sú humornými svojskými postavičkami konkrétneho prostredia – Danča, Slavomíra, Ružena... A naproti tomu postavy mestského sveta ako Geraldine, Hana a podobne. Všetky postavy majú v príbehu svoje miesto a svoj dôvod. Zaujímavé je, že dej má akoby dve roviny. Jedna je tá, v ktorej sa Tereza odsťahuje z mesta na vidiek, lebo chce napísať knihu o veľkej láske a druhá je tá, v ktorej sa Tereza snaží vyliečiť svoju dušu od posadnutosti Igorom. Tá druhá sa opatrne prepletá navonok ľahko plynúcim príbehom a v niektorých pasážach však predčí tú prvú. Hlavná postava ukazuje svoje rozorvané vnútro a donekonečna v mysli premieta minulosť súvisiacu s Igorom. Deju nechýba humor, či hlboké myšlienky, je tam však priestor i pre sex a lásku. Myslím, že mnoho žien sa v Tereze nájde pre nenaplnenú lásku, ktorá sa mení na posadnutosť a preto je aj názov knihy trefný. Veď každá z nás má svojho Igora:)