Listy Emilovi II.

Ukážky z knihy

čo porábaš? Ja neporábam nič. A nič nezarábam. Žijem z dôchodku a to neni bohviečo, ale nesťažujem sa. Koniec koncov – komu? Tých necelých štyristo euro mesačne postupne narastá, lebo valorizujú. Keď som s penziou začínal, bolo to dvesto euro, teda v prepočte, lebo vtedy pred rokmi to bolo ešte v korunách. Takže teraz je to dva razy toľko. Čiže – životná úroveň dôchodcov narástla za desať rokov o sto percent. Idem sa zblázniť od radosti. Keby som si ešte požil pár rôčkov, o desať rokov budem brať osemsto mesačne, o dvadsať rokov tisícšesťsto a o tridsať... ale nechajme to, skrátka, ešte žijem. V poslednom čase som sa pustil do čítania, mám v tom dosť veľké resty, veď vieš, na čítanie nebolo času, ako mladí sme mali iné starosti a potom nás zase zavalili všelijaké povinnosti a funkcie, ja som sa stal najprv veliteľom dobrovoľného požiarnického zboru, lebo to nik iný nechcel robiť a potom aj zástupcom veliteľa Ľudových milícií, lebo tam zase chceli všetci robiť veliteľa a nikto zástupcu. Ako hasiči (vtedy sme sa volali požiarnici) sme mali celkom pekné uniformy aj helmy, ešte neboli také moderné ako dnes, ale aj tak to bolo dosť frajerské. Len škoda, že bolo málo požiarov, takže sme sa nestihli tak často predvádzať a jeden hasičský (predtým požiarnický) deň za rok, to bolo málo. V rámci toho dňa sme predvádzali všelijaké cvičenia, rozvinutie hadíc a podobne a nakoniec sme chceli predviesť hasenie kedysi a dnes. Kedysi, to mala byť taká sranda, starý, predpotopný hasičský voz ťahaný koňmi, staré prilby a k tomu detvianske kroje (lebo boli smiešne s tými širokými nohavicami a holými pupkami). Mali sme ukázať, ako sa hasilo pred sto rokmi. Fero Čaniga mal za úlohu poliať benzínom starú drevenú búdu a my sme ju mali hasiť tým starým hasičským vozom. Lenže Čaniga, idiot, sa od toho benzínu zababral, a keď tam hodil horiacu zápalku, sám vzbĺkol a s veľkým krikom utekal do potoka, lebo vedel, že my ho neuhasíme. Obecenstvo si myslelo, že to tak má byť a tlieskalo. Ale Čanigu museli odviezť do nemocnice s popáleninami. Takže veľká sranda z toho nebola, ale nejako sa to ututlalo. Milicionárske uniformy neboli také pekné ako hasičské, vlastne boli dosť hnusné, také šedivé, ale zase sme mali pušky. Síce nenabité, ale predsa. A pochodovali sme na prvého mája v sprievode. Raz sa ma Gergely opýtal, že načo sú nám tie pušky a ja som ho odkázal na veliteľa, lebo ako zástupca som si na odpoveď netrúfal. Gergely bol dosť veľký provokatéra, tak sa opýtal veliteľa: „Načo sú nám pušky?“ A veliteľ mu povedal, že keby dačo. Ale keby čo, to už nepovedal. „A keby dačo,“ pokračoval Gergely,„tak dostaneme aj náboje?“ A veliteľ povedal, že dostaneme. Ale nedostali sme. Niektorí si myslia, že chvalabohu, iní, že bohužiaľ. Taký je život, nikomu nevyhovieš. Po čase som niekde v sklade objavil škatuľu s milicionárskymi nábojmi. Boli slepé. Emil, ozvi sa.