Cesta

Oplatí sa prečítať, je to knižka, ktorá núti na zamyslenie, smutné posledné dobrodružstvá, fantasy ...

Ako rozoznáte dobrého človeka od zlého? Ten dobrý si vás nedá na večeru. Trochu čierneho humoru v knihe, kde inak nič vtipné ani pozitívne nenájdete. Toto nie je žiadna „cesta“ tam a späť. Vrátiť sa nie je kam a tam, kam kráčate, nič nie je. Len ďalšie zúfalstvo, zvyšky sveta pokryté popolom, kde smrť je posledným obyvateľom a ani ona sa už necíti najlepšie... Po ceste kráčajú otec a syn. Zem zasiahla bližšie neurčená katastrofa, ktorá spôsobila, že svet, aký ho poznáme sa rozpadol. Chlapec si nepamätá časy pred katastrofou. Pozná len šedivé dni, chladné rána a ešte studenšie noci, prázdny žalúdok. Nikdy nevidel iné dieťa. Občas natrafí na pozostatky sveta, aký bol pred katastrofou. Colu zapadnutú v rozbitom automate, vozík zo supermarketu, konzervy s mäsom či kompótom, opustený vlak... Smrť je všadeprítomná. Skrýva sa v oknách opustených domov so šípmi a lukom, v pivniciach, kde biedne zvyšky ľudí slúžia ako strava pre kanibalov, na ceste, no hlavne v každom srdci. Tichučko čaká na svoj čas, ktorý príde. ""Jak se liší, co nikdy nebude, od toho, co nikdy nebylo?“ V tomto svete sa dá len prežiť ďalší deň. Niečo zjesť. Niekde prespať. Možno založiť oheň - ale iba ak ho nemôže nikto zahliadnuť. Nevládneho človeka, ktorý sedí na ceste a čaká na smrť, obísť. Nezastavovať. "Nemohli sme nic dělat. Neodpovědel. On umře. Nemužeme se s ním rozdělit o to, co máme. Umřeli by sme taky. Ja vím. Takže kdy se mnou budeš zase mluvit... Mluvím s tebou teď. Určite? Ano. Tak jo. Tak jo. V revolveri dva náboje. Pre syna. A potom pre seba. No jedného dňa jeden miniete na niekoho iného, ale čo potom? Namiesto slnečných lúčov sa z neba znáša popol. Všetko je šedivé, farby sa zo sveta stratili. A vy len kráčate... "Bůh není a my sme jeho proroci." Cesta je komorný, v istom zmysle intímny príbeh dvoch ľudí s hlbokým filozofickým podtextom. Nie je veľa kníh, ktoré by vo mne zarezonovali takýmto spôsobom. Spôsobili také prázdno a nútili ma zamyslieť sa nad svetom, ľuďmi či morálkou. A šťastím, ktoré máme, no často ho ani nevnímame. Nič pesimistickejšie už pravdepodobne čítať nebudem. Pochybujem, že sa niekomu podarí vykresliť také prázdno. Toto je post-apokalyptický román vyhrotený na najvyššiu možnú hranicu. McCarthy stvoril svet bez nádeje, svet, kde nemožno zabrániť vymretiu, kde sa už nedá nič pestovať, všetky živočíchy sú mŕtve, a ľudia sa stali kanibalmi, aby prežili. Sem tam si stravu spestria nájdenou konzervu s broskyňovým kompótom, no konzervy už nie je ľahké nájsť. V celej knihe nie sú spomenuté žiadne mená (no, len jedno a to je falošné), nedozvieme sa, aká katastrofa to všetko spôsobila, čo sa stalo s ľudstvom. Nedočkáme sa žiadneho vyvrcholenia príbehu, nekoná sa záverečný boj o osud sveta. To však ani nie je podstatné. Nie v knihe, kde cesta je cieľom a jediným osudom dvoch ľudí. Ich reč ani nepotrebuje úvodzovky. Dialógy ale i vety sú krátke a úderné, vystihujú temný a pochmúrny svet, kde na nič neostáva sila. Jednoduchosť a strohosť celého príbehu vytvára desivú atmosféru, z ktorej vyvstáva veľa otázok. Načo to všetko? Aký to má zmysel? Kde je Boh? A kam sa stratil človek? Dejová línia je jasná a prostá, dvaja ľudia a cesta, po ktorej kráčajú. Motívy sa opakujú, najčastejšou vetou, ktorá padá medzi otcom a synom je "Tak jo" s mnohými ukrytými významami. Napriek tomu sa každá scéna, každý výjav z pochmúrneho každodenného života, vrýva do pamäte. Cesta je jednoducho kniha, na ktorú len tak nezabudnete.