Deti polnoci

Chcem čítať znovu! Rusdie a jeho indický magický realizmus ma úplne dostal. Len zďaleka Vám môže pripomínať Marquezov román Sto rokov samoty. Taktiež ide o príbehy rodiny troch generácií, no Rusdie mu dal vlastnú pečať a rozvinul príbehy Salíma a detí polnoci so zázračnými schopnosťami na pozadí historických udalostí v Indii. Kniha pozostáva z troch „kníh,“ no najviac sa mi páčili prvé dve, kde bol magický realizmus „najkoncentrovanejší,“ dokonca niektoré kapitoly si budem dlho pamätať, napr. Pohroma v koši na špinavú bielizeň alebo Rádio India. Môže sa Vám stať, že vás začiatok knihy trochu zmätie, pretože hrdina chce toho porozprávať strašne veľa naraz a nevie, kde by začal, no postupne Vás kniha úplne pohltí a každú stranu si užijete. Veľmi pôsobivý je i záver knihy, autor má celý čas na zreteli svojho čitateľa a prihovára sa mu. Viac neprezradím, no ak máte radi magický realizmus a výnimočné knihy, táto by nemala chýbať v zozname prečítaných. V tom mojom už je :-)

Po nie práve vydarenom literárnom stretnutí s Besom som na Salmana Rushdieho takmer zanevrela, no románom Deti polnoci sa u mňa Rushdie naplno rehabilitoval. Dať druhú šancu sa niekedy oplatí... Kniha na prasknutie nabitá magickým realizmom silno zapôsobí na každého, kto rád číta fiktívne príbehy vystavané na podklade reálnych historických udalostí, resp. nepohrdne pohľadom autorov reagujúcich na prevratné spoločenské zmeny dejúce sa v ich rodnej krajine a významné osobnosti, ktoré o nich rozhodujú. Motív, ktorý sa často vyskytuje v mnohých iných knihách (zmes súkromných dejín niekoľkých generácií jednej rodiny a verejných dejín štátu, rozpor medzi tradičnými hodnotami a túžbou po výdobytkoch moderného sveta) Rushdie podáva vďaka prvkom magického realizmu ako rozprávku pre dospelých, kde proti sebe bojujú dobro a zlo a posledné slovo má aj tak vždy osud...

Po deťoch polnoci som siahla keď som mala chuť na niečo iné ako kriminálku alebo klasický román. A knižka z prostredia Indie a Pakistanu mi prišla ako pomerne exotická voľba, s ktorou som koniec koncov bola nadmieru spokojná. Príbeh generácií rodiny sprevádza životom v krajine. Nie sú to však samé fakty, utrpenie a oslava slobody ale aj mágia a príjemné čarovno. Autor sa s vykreslením deja pekne pohral, celý príbeh sa mi čítal veľmi dobre pretože autor ako keby vedel čo čitateľ prežíva a podľa toho udával tempo príbehu. Neodradil ma ani počet strán. Po prečítaní musím povedať, že tam nebola asi ani jedna zbytočná strana, ktorá by mi tam prišla nepotrebná alebo bez myšlienky. Chystám sa aj na nejakú ďalšiu knižku od tohto autora, dúfam že bude minimálne taká dobrá ako Deti polnoci