Putovanie večnou nocou

Sokol ako nový náčelník má na pleciach ťarchu celého kmeňa Brehárov v ťažkých časoch stupňujúcich sa búrok. Aria zase zháňa pre konzula Hessa polohu Modrej tíšiny, pretože za túto informáciu sľúbil prepustiť Sokyho synovca, Pazúrika. Kým sa však vydá za Soboľom, náčelníkom kmeňa Rohov, od ktorého môže získať cestu k miestu bez éteru, zostáva so Sokym a jeho kmeňom, ukrývajúc ich vzťah. Hoci už z jej predchádzajúceho mestského „ja" veľa nezostalo, v očiach kmeňa je stále krtica. Preto v deň, keď majú Arii vytetovať značky ako symbol toho, že je jasnočujka, sa Soky bude musieť rozhodnúť, či je bezprostredne verný kmeňu, alebo je na prvom mieste Aria.

„Soky vedel, aké to je, keď človeka prenasleduje vlastná chyba zakaždým, keď sa pokúša zaspať. Nič na svete nebolelo viac, ako keď ublížite človeku, ktorého máte radi. Uvedomil si, že to vďaka Besovi už vlastne chápe. Nech sa akokoľvek snažil, nedokázal odvrátiť chvíle, keď sa dejú drsné a hrozné veci – jeho kmeňu, Arii, bratovi.“

Keď som dočítala Putovanie večnou nocou, zostala som trochu zaskočená. A rozpoltená. Na jednej strane sa tu neprestajne niečo dialo, intenzita akcie značne predbehla prvý diel. Búrky udierali tvrdšie a nepredvídateľnejšie, ľudia sa strácali a vraždili, jed sa lial, nedôverčivosť zaváňala z každej strany. No napriek tomu mi trvalo mesiac, kým som túto knihu dočítala. Možno bolo wow faktorov tak veľa, že ma prestali zaujímať a radšej som otvorila pokojnejšiu knihu. Nie každý však je ako ja, množstvu čitateľov iste ulahodí práve akcia v každej kapitole.

Napriek tomu, že nám autorka veľa vecí prezradila, dozvedeli sme v konečnom dôsledku málo. Podobný scenár môže byť v niektorých prípadoch fajn, ale tu mi to pripadalo len mätúce a veľmi dúfam, že ide len o dômyselný plán Veronicy Rossiovej, ako nás na konci úplne ohúriť a všetkým nám padnú sánky. Napríklad postava Uhlíka je viac-menej objasnená s občasnými záhadami okolo neho, no akoby sa autorka snažila hľadať spôsoby, ako mu venovať minimálnu pozornosť, ale stále ho nechávať nablízku, pretože v príbehu jeho postavu zjavne potrebuje. A to je veľká škoda – s vlastnosťami a schopnosťami, ktorými Uhlík disponuje, je už na prvý pohľad radosť s ním pracovať. Takto aspoň môžeme stalkovať spisovateľku cez jej vlastný text a dozvedieť sa, ktoré zo svojich papierových detí neobľubuje.

Najviac ma však vytočil nútený ľúbostný kvázitrouholník alebo iný geometrický útvar, o ktorom vám veľa neprezradím, ale u mňa zostal nepochopený.

Aby ste si z tejto recenzie nezobrali polovičatý názor, musím doplniť, že som na túto sériu nezanevrela, stále sa mi páči a chystám sa v nej pokračovať. Predstava krásy éteru a nebezpečenstva búrok sa vzrušujúco mieša a vytvára vrstvu napätia a strachu nad každou udalosťou. Nedovolí na dlhšiu chvíľu oddychovať a radovať sa, že je o vašu obľúbenú postavu postarané. V bezprostrednom nebezpečenstve sú všetci, či si to uvedomujú, alebo nie a v čase krízy sa odhaľuje najviac z charakterov, preto sa každý potrebuje uistiť či dôveruje správnemu človeku. A to robí knihu viac než čitateľnou.

„Chcela ísť za ním. Nechcela tam byť sama, takto nedokázala vnímať nič, iba nekonečnú osamelosť. Potrebovala miesto s vyrezávanými sokolmi na podobločnici. Potrebovala miesto, na ktoré by patrila.“

Recenzoval: Dominika Bírová
http://www.citaj.to/index.php/recenzie/recenzie-knih/item/1358-putovanie-ve%C4%8Dnou-nocou-pod-vra%C5%BEednou-oblohou-2