Odvážna milenka

Ukážky z knihy

Stojan so zažatými sviecami stál na kraji masívneho mahagónového písacieho stola na protiľahlom konci miestnosti; mdlé zimné slnko sa s chabým úspechom snažilo presvetliť dvojicu vysokých dvojkrídlových oblokov za ním.
Pri stole sedel muž a zapisoval niečo do hrubej knihy viazanej v koži. Keď podišla bližšie, položil pero a vzhliadol na ňu. Až vtedy ho jasne uvidela.
Možno si svojimi predstavami o ňom vytvorila predsudok, ale vskutku bola presvedčená, že narazí na jeho škaredosť a prísnosť, vykresľujúc si ho ako mrzutého starca s krutými perami, scvrknutého pokročilým vekom a drsnou povahou jeho profesie.
Namiesto toho jej jeho zjav takmer vyrazil dych. Drsne chlapský a príťažlivý, vyžarovalo z neho fluidum mužnej sily. Jej účinok ako zásah bleskom vnímala ešte aj v prstoch na nohách. A vôbec nebol starý – k tomu mal veľmi ďaleko. Mohol mať niečo vyše tridsať, ak správne predpokladala, a bol v skvelej kondícii a na vrchole síl.
Črty tváre mal ušľachtilé, až elegantné, s priamym nosom a hranatou bradou. Pozdĺžne jamky zvrásnili bronzovo opálenú pokožku jeho líc, vytvárajúc príťažlivé ryhy, rámujúce jeho nepoddajné, lež príjemne krojené ústa. Bohaté vlasy mal hnedé, nie však tuctovo – boli ako čokoláda, ktorá každé ráno stála na jej raňajkovom podnose, a nakrátko zastrihnuté podľa súčasnej módy, pričom niekoľko kučier mu zvodne padalo do čela.
Napriek mužnej kráse ju jeho oči rozochveli zimomriavkami. Boli jasné a prenikavé, číro zelené ako chladná voda rieky v jarný deň. Oči vnútornej sily a jasnozrivosti. Oči hlbokej inteligencie. Oči, ktoré vyvolávali dojem, že dokážu zasiahnuť človeka a preniknúť mu až do duše. Zamyslela sa. Asi takto sa zjavil archanjel Gabriel Adamovi a Eve v predvečer ich prvého hriechu – nebezpečný, nezmieriteľný a hriešne príťažlivý.
Kým sledovala, ako vstáva, pulz sa jej zrýchlil. Jeho štíhlu a vysokú postavu pôsobivo dopĺňali široké ramená a úzke boky. Oblečený v konzervatívnom modrom odtieni, na sebe mal dokonale ušitý oblek džentlmena. Všetko na jeho výzore, od úhľadnej viazanky po naleštené hessenské čižmy, prezrádzalo zdržanlivú eleganciu.
Pri jej skúmavom pohľade zdvihol tmavé obočie, ale nesnažil sa skryť vlastnú zvedavosť. „Ste lady Hawthornová, však?“
Jeho slová ju vytrhli z tranzu, do ktorého zjavne upadla, a pripomenula si cieľ, s ktorým za ním prišla.
„Áno,“ prisvedčila. „A vy ste zrejme pán Rafe Pendragon, muž, ktorý poskytuje pôžičky.“
„Okrem ďalších investícií a finančných transakcií, áno. Vidím, že ste žena, ktorá rada mieri priamo k veci, ale najprv vám, ak dovolíte, vezmem plášť.“
Julianna sa dovtípila, že ostala natoľko uchvátená, až úplne zabudla, že má oblečený plášť. Cítila, ako ju zohrieva, a na krk jej vystúpil pot. Prikývla a rozopla si sponu.
Pendragon prikročil k nej a sňal jej plášť lemovaný kožušinou. Správal sa zdvorilo a rukami pohyboval opatrne, aby sa nedotkol jej pliec. Aj tak však bol veľmi blízko a na ňu ostro doliehala jeho fyzická prítomnosť.
Zatajujúc dych, náhlivo pokročila dopredu.