Nick Twisp v putách

Ukážky z knihy

Nedeľa 30. septembra
Tak mám zaracha alebo nie – kto mi odpovie?
Na jednej strane je neodškriepiteľná pravda, že pred dvoma dňami som v Berkeley nechtiac založil požiar a spôsobil tak škodu za päť miliónov dolárov. Presnejšie povedané, založil ho Francois, moje alter ego. (Okolnosti ma prinútili uchýliť sa k rozdvojeniu osobnosti: zatiaľ čo štrnásťročný Nick Twisp sa venuje bežným denným povinnostiam, rozširuje nám duševné obzory, oblieka sa konzervatívne a k dospelým sa správa úctivo, ba priam servilne, nezodpovedný, bezohľadný, počerný fešák Francois Dillinger má za úlohu nadávať, pohŕdať autoritami, kašlať na sexuálne konvencie a pôsobiť nebezpečným, hrozivým dojmom.)
Na druhej strane, môj protivný otec, pod ktorého despotickou nadvládou som momentálne nútený žiť, aby ma nevysnorili vyšetrovatelia požiaru v Berkeley, sa doteraz jasne nevyjadril, či mám alebo nemám domáce väzenie. Samozrejme, že som sa ho na to neodvážil opýtať. Na skúšku som po obede oznámil, že sa idem prejsť do mesta so svojím psom Albertom (meno mu vybrala moja intelektuálska priateľka Sheeni Saundersová, na počesť Alberta Camusa, toho nebohého existencialistu). Tatko nebol proti. Vlastne na to nijako nezareagoval, iba ďalej uprene zízal na skromne zahalené poprsie Lacey, svojej zvodnej devätnásťročnej frajerky, s ktorou momentálne žije. (Mimochodom, aj ja trávim kopu času jej očumovaním - je to fakt neuveriteľná kosť.)
Takže kým mi jasne nepovedia opak, budem aj naďalej vychádzať z predpokladu, že si môžem robiť, čo sa mi zachce. Aká príjemná zmena oproti tým nekonečným osamelým týždňom domáceho väzenia, ktoré mi v Oaklande naparila moja matka tyranka s tým svojím odporným policajtským frajerom Lanceom Wescottom. Sloboda je ohromná vec – aj keď jediné, na čo ju môže človek použiť, je to, že sa bude trmácať takmer sedem horúcich, zaprášených kilákov do Ukiahu, vstupnej brány do poriadne preriedených sekvojových lesov okresu Mendocino v štáte Kalifornia.
Bola to moja prvá obhliadka nového bydliska, chýrneho to rodiska mojej životnej lásky. Áno, Sheeni stále ľúbim, hoci ma sem nalákala prísľubom sladkých sexuálnych rozkoší a vzápätí sa promptne dala preradiť (spolu s Trentom, svojím údajne bývalým frajerom) do francúzskej internátnej školy v Santa Cruz, stovky kilometrov odtiaľto.
Keď som preskúmal flegmatický stred mesta, vybral som sa na západ popri pôvabných starých vilách. Dom číslo 2016 na Sonoretto Street bol rozľahlá dvojposchodová budova vo viktoriánskom štýle, s vysokými úzkymi oknami, zasklenou prednou verandou a kruhovou vežou s kónickou strechou. Albert vzrušene štekal, myksľoval remienkom a vyskakoval na starý plot z tepaného železa. Psia intuícia mu našepkávala, že toto je domov jeho (a možno raz aj mojej) panej.
Na verande stál fešný, aj keď dosť zanedbaný mládenec – mohol mať asi dvadsaťpäť rokov – a dával kúlový džez na starej, otlčenej trúbke. Usúdil som, že by to mohol byť Paul, Sheenin poblúdený, psychodelické drogy užívajúci brat. Odložil nástroj a zhlboka si potiahol z vlastnoručne ušúľanej cigarety.
„Ahoj, Nick,“ zavolal na mňa. „Nedáš si šluka?“
„Odkiaľ vieš, ako sa volám?“ spýtal som sa.
„Poď ďalej,“ odvetil, ignorujúc moju otázku.
Otvoril som bránku a vyšiel po schodoch na verandu. Albert nadšene vrtel chvostom a oňuchával predzáhradku. Paul mi podal aromatické fajčivo. Francois vtiahol do pľúc riadnu dávku dymu a naše mozgové bunky začali vystreľovať ako zrnká praženej kukurice. To bol teda matroš ako hrom.
„D-d-dobré,“ zajachtal Francois a vrátil džointa Paulovi. „Ako si vedel, že som to ja?“
„Už sme sa stretli,“ odvetil a znovu si potiahol.
„Nie, nestretli.“
„V minulom živote,“ objasnil Paul a zasa nás ponúkol cigou.
„Ahá,“ zatiahol Francois a perami sa dychtivo prisal na rýchlo miznúci špak. Dokonca i Nick musel pripustiť, že pozorovať vlastný mozog, ako levituje tri a pol metra nad zemou, je mimoriadne príjemné. A navyše, povedal si v duchu, spisovatelia by sa experimentovaním s halucinogénmi mali snažiť nadviazať kontakt so svojimi predošlými životmi. Možno tak zistia, že niekto im visí prachy.
„Sheeni ťa hodila cez palubu, Nick,“ poznamenal Paul.
Pokrčil som plecami. „No, čo už. Uvidím ju na Vianoce.“
Paul dlho a žalostne zatrúbil. „Pekná vatra,“ povedal.
„Sheeni ti prezradila, že som to bol ja?“ spýtal som sa zhrozene.
„Nie. Nebolo treba.“
„Ako to? Nebodaj som bol podpaľačom aj v niektorom z minulých životov?“
„Nie,“ odvetil Paul a jeho trúbka znovu žalostne zakvílila. „Zato Sheeni bola.“
„No toto,“ utrúsil Francois.
„A ešte stále je,“ dodal Paul.
Tie slová sa mi vypálili do mozgu. „Panebože,“ zamrmlal som a z ničoho nič som pocítil dokonalý súlad s celým vesmírom. „A čo podpaľuje?“
„Mužov,“ odpovedal Paul. „Mužov a chlapcov.“
Francoisa tá predstava nadchla. „Come on baby light my fire,“ zanôtil pohotovo.
Paul spustil lyrické sólo. Ihneď som tú melódiu spoznal – bola to Get Out of Town od Cola Portera.
Keď som sa vrátil na náš ranč (tatko má prenajatý desaťárový pozemok s montovaným dvojdomom posadeným na betónových kvádroch), tatko ani Lacey neboli doma. V stave pretrvávajúcej chemickej levitácie som zablúdil do ich spálne. Ozrutné, dlhokánske letisko bolo rozhádzané, čo svedčilo o nedávnom mužsko-ženskom zápasení. Odhrnul som prikrývky a, ajhľa, na plachte svietila výrečná mokrá mapa, geologická rarita, aká sa, bohužiaľ, v mojej posteli zatiaľ ešte nevyskytla. Nie je to ani trochu spravodlivé, pomyslel som si. Medzi mnou a Lacey je iba päť rokov, a ona si pokojne spáva s plešivejúcim, o dvadsaťpäť rokov starším kreténom (veď je to prakticky jeden ľudský život!)
Otvoril som šuplík na bielizníku: nohavičky, podprsenky, pestrofarebná spleť miniatúrnych bikín. Ten tatko má teda čudnú spodnú bielizeň, pomyslel som si. „Obleč si niečo,“ navrhol Francois. „Prečo nie?“ odvetil Nick. Zhodil som zo seba handry a ľahko vkĺzol do čiernych čipkových gatiek. S vhodnou podprsenkou to bolo trochu ťažšie. Pustil som rádio a začal sa pohojdávať do rytmu. Zároveň som v zrkadle na skriňových dverách skúmal svoj obraz. Páčilo sa mi, ako sa moja ME (mohutná erekcia) vydúva v priesvitných gaťkách, no len ťažko by som mohol súperiť s Lacey, pokiaľ išlo o vyplnenie košíčkov veľkosti C. „Toto musí ísť dolu,“ vyhlásil Francois. Rozopol podprdu, prehodil nám ju cez hlavu a ramienka zviazal pod bradou.
„Obradná prikrývka hlavy vyznávačov okultizmu,“ skonštatoval Nick a ďalej sa zvíjal do taktu. „Takto to oveľa lepšie ukáže, nemyslíš, Francois?“
„Čo to... čo to tu vystrájaš, kurva?“
Skamenel som. Vo dverách stál tatko s ústami dokorán, celý červený v tvári, v rukách držal igelitku zo supermarketu.
Lacey s ďalšou taškou mu nakúkala cez plece. „Nie je to moja podprsenka?“ zaujímala sa. Vzápätí jej pohľad skĺzol nižšie. „Ach, preboha!“
Strhol som z postele prikrývku. „B-blíži sa halloween, oci,“ vyrazil som zo seba. Úporne som sa snažil zakrútiť do prikrývky a zároveň som zúrivo myksľoval nepoddajnou podprdou. „Ja... len som si hľadal nejaký vhodný kostým.“
„Vypadni odtiaľto, úchylák jeden!“ penil tatko.
19.30 – Tatko sa so mnou stále nerozpráva. Aj Lacey vyzerá akási namrzená. Príšerne ma bolí hlava. Čo to vlastne ten Paul fajčil?
Nachystal som si školskú garderóbu – hypermoderné handry asi tak z roku tisíc deväťsto sedemdesiattri. (Tatko šetrí kopu prachov tým, že mi kupuje šatstvo na blšáku.) Zajtra prvý raz prekročím bránu Redwoodskej strednej školy, ktorá bola donedávna dejiskom mimoriadnych študijných úspechov mojej jedinej lásky. Kiežby tam mohla ísť so mnou a predstaviť ma tým svojim snobským priateľom! Nedá sa nič robiť, musím tam vstúpiť celkom sám. V okruhu najbližších stopäťdesiatich kilometrov nemám jediného priateľa (ani priateľku). Je to riadne deprimujúca predstava. Pokúšam sa na ňu nemyslieť.
21.45 – Tatko mi práve bez zaklopania vošiel do izby (očividne si rovnako ako jeho bývalá manželka myslí, že to patrí k rodičovským privilégiám).
„Ten tvoj dnešný teplošský výstup budeme pokladať za prvý trestný bod,“ oznámil.
„Uhm,“ zamrmlal som, mierne dezorientovaný.
„Ešte dva trestné body, a mažeš naspäť do Oaklandu. Je ti to jasné?“
„Absolútne.“
„Chceš k tomu ešte niečo dodať?“ spýtal sa.
Na okamih som sa zamyslel. „Tatko,“ povedal som nakoniec, „nemohol by si nabudúce zaklopať, keď sme budeš chcieť vojsť?“
„Vieš ty čo, kamarát,“ vypenil tatko, „budem klopať, až keď mi za túto izbu začneš platiť nájomné. Také dve kilá mesačne by podľa mňa boli akurát. Čo na to povieš, ty chytrák?“
Vravím, tatko, že keď vypustíš dušu, ponúknem tvoje telo na vedecký výskum. Možno sa podarí identifikovať nový gén – ten, ktorému môžeme ďakovať za to, že sa rodia magori.