Júlia

Obsah knihy: Júlia

Dvadsaťpäťročná Júlia od útleho detstva žije so sestrou dvojčaťom Janice u tety vo Virgínii. Vie o svojich talianskych koreňoch a miluje Shakespearove hry, ale dlho netuší, do akej miery je spätá s najslávnejšími milencami všetkých čias. Až záhadné dedičstvo – kľúčik od sejfu v starobylej budove sienskej banky – uvedie do pohybu sled strhujúcich udalostí, ktoré jej od základu zmenia život.
Postupne sa ponára do príbehu svojej menovkyne Giulietty, ktorá sa v roku 1340 za mimoriadne dramatických okolností stretne s mladým šľachticom Romeom. Ich nešťastná láska prevráti stredovekú Sienu hore nohami a neskôr poskytne inšpiráciu mnohým generáciám básnikov a maliarov. Len nevedno, prečo jej najslávnejšie stvárnenie veľký Shakespeare preniesol do severotalianskej Verony.
Júlia po príchode do Sieny zistí, že v tomto meste sa dávna minulosť stále veľmi živo prelína s prítomnosťou. Slávni milenci vstupujú do jej reálneho života s nezvyčajnou nástojčivosťou a presvedčivosťou, no čím bližšie sa dostáva k pokladu, ktorý jej údajne zanechala matka, tým tesnejšie sa okolo nej sťahuje nebezpečná sieť povier, odvekých nepriateľstiev a krvnej pomsty. Keď jej cestu skrížia potomkovia oboch znepriatelených rodín, Júlia si s hrôzou uvedomí, že prastará kliatba „Mor na vaše rody!“ môže platiť dodnes a jej ďalšou obeťou má byť ona. A Romea, zdá sa, niet...
Obe románové línie, historická i súčasná, majú strhujúce tempo, Anna Fortierová ich podáva pútavým spôsobom, so zmyslom pre humor a s citom pre historické reálie. A obe sú neklamným dôkazom, že láska je to najdôležitejšie, čo sa človeku oplatí hľadať, nech už ho kľukaté cesty osudu zavedú kamkoľvek.

Z anglického originálu Juliet (Ballantine Books, New York 2010, USA) preložila Zdenka Buntová.

Ukážky z knihy

Vrátili sme sa na prízemie a po niekoľkých pohároch vína sa mi podarilo znova zaviesť reč na Júliine oči. „Ako ste to mysleli,“ spýtala som sa, „že Romeo vie, kde je ten hrob?“
„On to vie?“ začudoval sa. „Dosť o tom pochybujem. Ale najlepšie bude, ak sa spýtate priamo jeho. Vie o tom oveľa viac ako ja. A je mladý. Ja už zabúdam.“
Nasilu som sa usmiala. „Hovoríte o ňom, akoby ešte žil.“
Maestro pokrčil plecami. „Prichádza a odchádza. A vždy uprostred noci... príde sem, sadne si a díva sa na ňu.“ Ukázal hlavou na dvere, za ktorými visel Giuliettin portrét. „Myslím, že ju doteraz ľúbi. Preto nikdy nezamykám dvere.“
„No tak, hovorte vážne,“ chytila som ho za ruku. „Romeo už predsa nežije.“
Urazene na mňa zablýskal očami. „Vy žijete! Prečo by nemohol aj on?“ Zamračil sa. „Myslíte si, že je to duch? Hm... človek nikdy nevie, ale nemyslím. Podľa mňa je skutočný.“ Chvíľu zvažoval všetky za a proti a napokon s istotou vyhlásil: „Pije víno. Duchovia víno nepijú. Nalievať sa vínom si vyžaduje istý cvik a duchovia sa neradi učia. Sú to nudní spoločníci, lepšie sa mi pozdávajú ľudia ako vy. S vami je zábava. Nech sa páči,“ znova mi naplnil pohár, „dajte si.“
Poslušne som ho vypila. „A keby som tomu Romeovi chcela položiť zopár otázok... ako to mám urobiť? Kde ho nájdem?“
„Hm,“ zamyslel sa. „Asi budete musieť počkať, kým si vás nájde on.“