Diablova nevesta

Ukážky z knihy

Úryvok

Zrazu ticho preťal ohlušujúci treskot. Honoria pozrela dopredu na stromy, ktoré sa rýchlo blížili. Pytliaci? Vari sú vonku aj v takomto nečase, keď sa zver ukrýva pred búrkou hlboko v lese? No temnota a búrka im asi poskytujú vhodný úkryt. Stále premýšľala o tom čudnom zvuku, ešte aj keď voz prišiel k lesu. Grošák klusal ďalej a stromy sa rozostupovali.
Rozhodla sa, že búrku si nebude všímať, ale zmocňoval sa jej čoraz nepríjemnejší pocit, a tak sa zamyslela nad svojimi poslednými zamestnávateľmi a nad tým, či vôbec stojí za to investovať do nich svoje schopnosti. Ak chceš niečo zadarmo, nemôžeš si vyberať, to by potvrdila každá vychovávateľka. Našťastie Honoria nebola len taká hocijaká guvernantka. Bola dosť bohatá, aby mohla spokojne žiť z renty. Dobrovoľne vymenila pokojný život za možnosť ukázať svoje schopnosti. To znamenalo, že si zamestnávateľov mohla vyberať, a zvyčajne to aj robila. Tentoraz však zasiahol osud a poslal ju ku Claypolovcom. Tí však na ňu neurobili bohvieaký dojem.
Zdvihol sa vietor a po chvíli začal nepríjemne zavýjať. Konáre stromov sa ohýbali, stonali pod jeho náporom.
Honoria sa prikrčila a v duchu sa znovu vrátila ku Claypolovcom a ich najstaršej dcére Melisse, ktorá sa mala stať vojvodkyňou. Honoria sa uškrnula. Melissa bola útla a akási nevyvinutá, mala svetlé vlasy a bola dosť bledá. Neprekypovala nijakou energiou, dalo by sa povedať, že ju skôr vidieť ako počuť. Sama od seba nikdy nepovedala ani dve slová. Presnejšie dve inteligentné slová. Jediné, čo sa na nej Honorii páčilo, bol jej koč, a na ostatnom bude musieť tvrdo pracovať, aby z Melissy niečo vykresala.
Vo svojom roztrpčení nachádzala úľavu pred strachom, ktorý v nej vyvolával pohľad na oblohu, hoci ju chránila plátenná strieška na voze. Honoria odložila nabok úvahy o totožnosti vojvodu a sústredila sa na vlastnosti, ktoré tomu záhadnému fantómovi pripisovala lady Claypolová.
Je vraj múdry, dobre sa stará o pozemky, je zrelý, ale starý, a ako ju ubezpečovala lady Claypolová, pripravený usadiť sa a začať plniť detské izby. Tento ideál nemal podľa lady Claypolovej žiadne chyby. Opísala ho ako pokojného, rozvážneho, takmer utiahnutého. To posledné si Honoria doplnila sama; nevedela si totiž predstaviť, že by sa o Melissinu ruku uchádzal iný ako utiahnutý muž.
Grošák sa mykol. Honoria pevne držala opraty. Prešla popri dvoch chodníčkoch strácajúcich sa medzi stromami v takom hustom lese, že v ňom bolo vidieť len na niekoľko metrov. Cesta sa pred ňou skrúcala doľava. Grošák pohodil hlavou a vykročil.
Honoria si všimla, že za zákrutou vyjdú na vrchol kopca. Len čo kôň vycítil, že sa mu kráča ľahšie, očividne sa mu uľavilo a pridal do kroku. Honoria povolila zovretie a opraty sa jej prešmykli pomedzi prsty. Zakliala a znovu ich pevne zovrela, pričom sa zaklonila dozadu, ako zápasila so zvieraťom.
Kôň sa vyplašil. Honoria vykríkla a prudko sa mykla, pretože ho zrazu nemala pod kontrolou. Srdce jej divo bilo, keď sa ho usilovala zastaviť. Zrazu však rozochvené zviera prudko zastalo samo od seba. Honoria sa zamračila. Ešte nehrmelo. Pozrela na cestu pred sebou, a zrazu zbadala v tráve na kraji cesty ležiace telo.
Čas sa zastavil – dokonca aj vietor prestal fúkať.
Honoria zarazene hľadela pred seba. „Božemôj.“
Odpovedalo jej len šumenie listov. Na cestu stekal lesklý pramienok čerstvej krvi. Grošák nervózne prešľapoval na mieste, Honoria namáhavo prehltla a pokúšala sa ho upokojiť. Už nemusela napínať zrak, aby videla tmavú rozširujúcu sa mláku vedľa nehybného tela. Toho muža postrelili len pred chvíľou – ale možno ešte žije.
Honoria zoskočila z voza. Grošák stál pokojne so sklonenou hlavou a štipkal trávu na kraji cesty. Honoria prehodila opraty okolo konára a pevne ich uviazala na uzol. Potom si stiahla rukavičky a strčila ich do vrecka. Obrátila sa, zhlboka sa nadýchla a vykročila po cestičke.
Muž naozaj žil. Vedela to, len čo si k nemu kľakla do trávy; hlasno, chrapľavo dýchal. Ležal na boku, trochu skrútený do klbka a držal si pravé plece. Obrátila ho na chrbát. Dýchal už pokojnejšie – hoci Honoria si to takmer nevšimla, lebo vytriešťala oči na dierku na ľavej strane jeho kabáta. S každým nádychom mu z rany vytryskla ďalšia krv.
Musí zastaviť krvácanie. Honoria sklonila hlavu, vreckovku už mala pripravenú v ruke. Pri ďalšom pohľade na ranu si však uvedomila, že vreckovka nebude stačiť. Rýchlo si odmotala modrý hodvábny šál, čo mala prehodený cez plecia, a poskladala ho. Nadvihla premočený kabát a cez košeľu pritlačila na ranu improvizovaný obväz. Až potom sa mu pozrela do tváre.
Bol mladý – primladý na smrť. Tvár mal bledú, pekné črty pravidelné, mladícky jemné. Husté hnedé vlasy mu padali do čela, nad zatvorenými očami sa klenulo hnedé obočie.
Honoria pocítila pod prstami čosi lepkavé a husté – ani šál nestačil na zastavenie krvácania. Pohľad jej skĺzol na mladíkovu kravatu. Vytiahla z nej ihlicu, potom kravatu uvoľnila, poskladala a pritisla na ranu. Ešte vždy sa skláňala nad mladíkom, keď zaburácal prvý hrom.
Ten zvuk otriasol celým okolím. Kôň zaerdžal, nepokojne zahrabal kopytami. Honoria sa s búšiacim srdcom bezmocne prizerala, ako vyrazil s odtrhnutým s konárom, o ktorý priviazala opraty.
Zablýskalo sa. Blesk prenikavo osvetlil hustú klenbu korún stromov aj cestičku. Honoria tuho zažmúrila oči, aby silou vôle zahnala spomienky.
Vtom začula tichý ston. Otvorila oči, pozrela nadol, ale zranený muž bol ešte stále v bezvedomí.
„Výborne.“ Poobzerala sa navôkol; skutočnosti sa nedalo vyhnúť. Bola sama v tmavom lese, na míle vzdialená od prístrešia a bez voza aj koňa v kraji, kam prišla len pred štyrmi dňami. Nad hlavou jej besneli živly, na zemi ležal ťažko zranený muž. Ako mu pomôže, preboha?
Myseľ jej vôbec nepracovala. Vzápätí sa ozval dupot konských kopýt. Najprv si myslela, že sa jej sníva, ale zvuk bol čoraz hlasnejší, blížil sa. Trochu sa upokojila. Prstami stále stláčala provizórny obväz a načúvala buchotu kopýt na ceste. V poslednej chvíli vyskočila a vrhla sa doprostred cesty.
Zem sa zatriasla, všetko pohltilo dunenie hromu. Zdvihla zrak nahor a zistila, že hľadí smrti do očí.
Nad ňou sa vzpínal obrovský čierny žrebec s podkutými kopytami. Len o niekoľko centimetrov jej minuli hlavu. Sedel na ňom muž, ktorý vyzeral nemenej hrozivo ako kôň. Bol celý v čiernom, mal široké plecia a diabolské črty tváre.
Konské kopytá sa dotkli zeme iba niekoľko centimetrov od jej nôh. Obluda vyvaľovala očné bielka, fŕkala od zlosti a mykala opratami. Usilovala sa k nej obrátiť ozrutnú hlavu, ale jazdec jej to nedovolil.
Mužovi v čiernom sa napli svaly na ramene, mocnými stehnami stisol žrebcovi boky. Chvíľu spolu zápasili, až si napokon zviera uvedomilo porážku a upokojilo sa.
Honoria mala srdce až v hrdle, keď zdvihla pohľad k jazdcovej tvári a pohľady sa im stretli. Dokonca aj v prítmí si bola istá farbou jeho očí. Boli svetlozelené, vševidiace, zasadené hlboko pod čiernym obočím – dominantná črta na tvári zrkadliacej silu. Pozerali prenikavo, hypnotizujúco, nadprirodzene. V tej chvíli si Honoria bola istá, že sa jej zjavil sám diabol.