7000 dní na Sibiři

Útla knižočka vysádzaná malými písmenkami ukrýva veľký príbeh viedenského rodáka a juhoslovanského komunistu, ktorý sa ako člen balkánskej sekcie komunistickej internacionály v Moskve stal obeťou takzvaného Veľkého teroru, rozpútaného po smrti Sergeja Mironoviča Kirova. Karlo Štajner popisuje svoje životné peripetie v sovietskych väzeniach a lágroch, cez ktoré prešiel od svojho zatknutia v roku 1936, až po oslobodenie v roku 1956. Jeho príbeh je plný nielen mučivých spomienok na týranie, hlad a krutosť, s ktorými sa sám stretol, ale aj osudov rôznych spoluväzňov. Od obyčajných ľudí až po známe osobnosti vtedajšieho sovietskeho sveta. Od roľníkov, cez prominentných komunistov až po napríklad hlavného veliteľa estónskej armády. Jeho pohľad je o to cennejší, že v sovietskej politike sa vyznal, pretože ako člen internacionály prišiel do styku s množstvom vtedajších mocných. Svoj príbeh zveril čoskoro po svojom prepustení a návrate do Juhoslávie miestnym novinám, v ktorých zaujal natoľko, že v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vyšiel prvýkrát v knižnej podobe. Čoskoro ho nasledovali preklady do rôznych jazykov - samozrejme, že oficiálne len mimo železnej opony. Do vtedajšieho Československa sa dostal ako samizdat, kde sa šíril medzi disentom. Zaujímavým faktom v tomto prípade ale je Štajnerova neochvejná viera v komunistické ideály a socializmus, ktorými neotriaslo ani dvadsať rokov života v tých najkrutejších podmienkach. Dnes už asi nikto neposúdi, či tieto vyplývali naozaj z jeho presvedčenia alebo skôr z faktu, že po prepustení žil v komunistickej Juhoslávii, kde by sa kritika systému asi nehodila, hoci kritika Sovietskeho zväzu a hlavne Stalina bola vítaná. V každom prípade netreba zabudnúť na fakt, že tento komunista bez zaváhania postavil Hitlerov nacizmus a Stalinov komunizmus na rovnakú úroveň.