Moje nové srdce

Ukážky z knihy

Bol koniec januára, mesiac som nespala, takmer nič som nejedla a ťahala som za sebou ťažké telo na krehkých oporách. Pri chôdzi som sa opierala o steny - pre závraty, bolesti hlavy, napínanie na vracanie, a pretože ma zadúšalo. Všetky tie naliehavé znamenia mi do mozgu neprenikli. Nevedela som, že mi srdce postupne vypovedáva službu a že na mňa číha smrť. Žalúdok mi vyhlásil vojnu, pokúšal sa mi povedať, že som došla na pokraj svojich síl, že je čas pozrieť sa skutočnosti do tváre.
Problém bol v tom, že som odmietala počúvať. A pritom som výstražné znamenia, ktoré mi telo neprestajne vysielalo, cítila. No ja som túžila len spať a zasa spať a ignorovala som, že to môže skončiť tragicky. Napriek všetkému, čo som pociťovala, som sa držala nad vodou a opakovala som si: "Pokoj, Aline. Dvadsiateho prvého februára pôjdeš do Paríža, lekári sa na teba pozrú a budú vedieť, čo majú robiť. Dovtedy môžeš vydržať." Nenapadlo mi, že môžem zomrieť. To neprichádzalo do úvahy. A bola som o tom tak pevne presvedčená, že sa mi darilo klamať aj druhých.

Doslov

Viackrát som v živote dostal otázku, čo sme my lekári, v tomto prípade kardiochirurgovia, za "fajtu"? Do akej skupiny "záchranárov" patríme? Sme remeselníci, umelci či felčiari? Hlavná hrdinka tejto knihy nás dokonca nazýva čarodejníkmi a používa aj ďalšie zaujímavé slovné spojenia, napríklad "náčelník mojej srdcovej stráže".
Najskôr som bol prekvapený, keď Aline po prebudení z anestézie poznamenala: "Mohla som bez námahy dýchať, smiať sa..." Väčšine pacientov totiž v bezprostrednom pooperačnom období nie je veľmi do smiechu. Ale v nasledujúcej vete som našiel vysvetlenie a pochopil som hlboký význam úvahy: "Mala som dvadsať rokov a smäd - po všetkom."
Veľmi blízka je mi filozofia Aline vyjadrená slovami "vždy chcem ísť na hranicu svojich možností". Áno, je to tak, kto chce niečo v živote dosiahnuť, musí mať latku postavenú veľmi vysoko. Kardiochirurgovia sa veru neraz dostávajú do krajných situácií a našou pevnou zásadou je nevzdať sa do poslednej chvíle, športovo povedané - bojovať zo všetkých síl, kým je aspoň minimálna šanca na úspech, ktorým je záchrana života.
Niektorým pacientom treba zlyhávajúce srdce mechanicky podporiť takzvaným umelým srdcom - lepšie povedané podporným systémom srdca. Nedávno sme ho použili aj u jednej našej pacientky a to isté absolvovala aj Aline. Táto mechanická podpora umožňuje pacientovi získať čas, aby sa dočkal vytúženej transplantácie srdca. Dnešné moderné podporné systémy srdca sú schopné fungovať aj päť rokov. Čakanie na darcovské srdce je často bolestné nielen pre samotného pacienta a jeho blízkych, ale aj pre nás, ktorí vieme a chceme darovať chorým druhú šancu, ale darovať srdce im musí niekto iný.
Drvivá väčšina pacientov čakajúcich na transplantáciu srdca nemá to šťastie, že si už na druhý deň vypočujú vetu: "Máme pre vás srdce." Niekedy to trvá pol roka, neraz aj viac.
Aline patrila k tým šťastnejším. V knižke veľmi pôsobivo vykreslila svoj psychologický, emočný a fyzický prerod po transplantácii, pocit zdravia a schopnosť postupne sa zapojiť do bežného života, vrátane úvahy o založení rodiny s problémom materstva. Chcel by som aj v mene čitateľov poďakovať tejto mladej žene, že svoje myšlienky, pocity, úvahy bola schopná a ochotná položiť na papier. Myslím, že urobila obrovskú službu všetkým ľuďom, ktorí nové srdce potrebujú, a to dokonca dvojnásobnú. Jednak im vliala nádej svojím pozitívnym príkladom a zároveň sa usiluje ovplyvniť verejnú mienku v prospech darcovstva orgánov.
Aj na našom pracovisku sme zaznamenali jeden smutný prípad. Mali sme pacienta, ktorý v priebehu dvoch až troch týždňov nevyhnutne potreboval darcovské srdce. Zrazu nám zavolali z jednej nemocnice, že majú vhodné srdce. Nikdy nezabudnem na jeho rozžiarené oči, keď sme mu oznámili, že máme preňho srdce! O pár hodín však z "darcovskej nemocnice" zatelefonovali, že príbuzní darcu sa postavili k jeho posteli a zásadne nesúhlasia s darovaním orgánov. Právny nárok na to nemali, lebo legislatíva je v prípade darcovstva jasná - ak za života príslušný občan nedá písomný nesúhlas s darovaním orgánov, tak platí súhlas. Nepomáhalo vysvetľovanie o urgentnej potrebe srdca pre nášho pacienta, ani opakované naliehanie na "darcovskú rodinu", jednoducho sme nepochodili. Každý si vie určite predstaviť, aký úder to bol pre nášho pacienta. Napokon sa nového srdca definitívne nedočkal. Zomrel o štrnásť dní.
Životné osudy Aline boli, našťastie, priaznivejšie. Veľmi ma zaujali opisy jej pocitov po transplantácii - od zúfalého smädu cez sledovanie "cudzieho srdca" na monitore, obavy z jeho zlyhania, až po neúmerný strach z akýchkoľvek zmien na EKG, zmien pulzu alebo krvného tlaku. Nedá mi necitovať niektoré jej krásne vyznania: "Medzi mojím srdcom a mnou ide v podstate o klasický príbeh lásky. Niekedy ma upokojuje a hrkúta mi večer, aby som zaspala, niekedy ma rozčuľuje alebo ja ho rozčuľujem." Alebo časť, v ktorej hovorí o svojej zodpovednosti voči novému srdcu: "Je to mimoriadna zodpovednosť. Trochu ako vychovávať dieťa."
Potom nasledovali prvé potransplantačné prázdniny, prvý tanec, prvý pohár šampanského. Prvé predsavzatia, čo ďalej. Čo všetko treba niekedy prekonať, aby mal človek radosť zo života? Zdraví ľudia si to často neuvedomujú. Krízové situácie, najmä také vážne, akú prežívala Aline, vedia riadne zamiešať pomyselný rebríček hodnôt, zmenia myslenie, životnú filozofiu a naučia človeka väčšmi si vážiť zdravie. Lebo práve zdravie je základný predpoklad možnosti pracovať, milovať, smiať sa, tešiť sa zo života.
Jej záverečné úvahy sú úžasné v tom zmysle, že hoci sama už má to najdôležitejšie za sebou, chce pomôcť "svojím skromným dielom čakateľom na transplantáciu". Pretože darcov je nedostatok, stále treba ľuďom pripomínať, že darovať je dôkazom veľkorysosti, veď jediná zosnulá bytosť môže zachrániť štyroch. Aj o tomto Aline krásne hovorí: "Ďakujem z celého srdca, darca, že si dal svoje srdce. Je anonymný a nech ním aj ostatne. Jeho rodina rovnako. Je to zákon, pokladám ho za nevyhnutný."
Aline žije vo Francúzsku. Aká je situácia u nás? Prvú úspešnú transplantáciu srdca na Slovensku uskutočnil v noci z 2. na 3. marca 1998 operačný tím, ktorý som mal tú česť viesť. Bola to záverečná bodka za niekoľkoročnou serióznou a vysoko profesionálnou prípravou celého transplantačného tímu pod vedením prof. MUDr. Juraja Fabiána, DrSc., ktorého rád nazývam aj "krstným otcom" transplantačného programu srdca.
Transplantačný program na Slovensku je dielom aj nášho anestéziologicko-resuscitačného oddelenia pod vedením primárky MUDr. Ingrid Olejárovej. V priemere sme ročne realizovali 10 transplantácií srdca. V porovnaní s ostatnými európskymi krajinami je to určite málo.
V roku 2007 sa ich počet zvýšil nad doterajší priemer, najmä vďaka neustálemu tlaku nášho transplantačného oddelenia (ktoré teraz vedie doc. MUDr. Eva Gonsalvesová, CSc., v spolupráci s prof. Fabiánom a s ostatnými kolegami), ako aj efektívnej činnosti transplantačných koordinátorov v Košiciach, Banskej Bystrici, Martine a v Bratislave. Od prvej transplantácie v roku 1998 do konca októbra 2007 sa na Slovensku uskutočnilo 94 transplantácií srdca (45 z nich realizoval autor doslovu).

Prof. MUDr.Viliam Fischer, CSc., FICS
Národný ústav srdcových a cievnych chorôb, a. s., Bratislava